Juraj Jakubisko

Režisér Juraj Jakubisko sa po nútenej deväťročnej prestávke vrátil k hranej tvorbe divácky atraktívnym filmom s takmer westernovou zápletkou. Príbehom o podnikavom mužovi Jozefovi Matúšovi, ktorý prichádza do zabudnutej dediny kdesi na východe Slovenska, aby sa tam usadil a založil si rodinu. Svojmu cieľu je odhodlaný podriadiť všetko. Je schopný klamať, podvádzať, kradnúť i zradiť svojich priateľov. Aj keď vytrvalo odmieta premýšľať nad dôsledkami svojho správania, je len otázkou času, kedy sa mu napokon kruto vypomstí.

Produkt má mierne poškodený celofánový obal.

Kristove roky (1967) Maliar Juraj, v Prahe žijúci Slovák, si po svojej tridsiatke stále viac a viac uvedomuje bezcieľnosť života, ktorý dovtedy viedol. Musí sa rozhodnúť medzi dvomi ženami, medzi dedinou a mestom, medzi tvorbou a remeslom. Túži po umení, no zároveň chápe, že sa niečím musí živiť. Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) Mozaikovité podobenstvo sa síce odohráva v bližšie neurčenom čase a priestore, avšak šialený svet bez ideálov, plný násilia, cynizmu a beznádeje, ktorý pred nami zobrazuje, v mnohých ohľadoch veľmi silne pripomína spoločenskú atmosféru v Československu po auguste 1968 Sedím na konári a je mi dobre (1989) Tragikomické ohliadnutie sa za koncom druhej svetovej vojny a obdobím nástupu komunistickej mašinérie. Na tomto pozadí sa odohráva chvíľami až snový príbeh troch hlavných protagonistov - komedianta Pepeho, frontového vojaka Prengela a židovského dievčaťa Ester, ktoré sa vracia z koncentračného tábora. Traja ľudia bez domova sa snažia naplniť svoju predstavu o šťastí. Vybrali si však zlú dobu.

Súbor textov Vysoké umenie a populárna kultúra, ktorý tvorí štúdia zostavovateľa a sedem prekladov textov najvýznamnejších svetových estetikov a filozofov, zachytáva vzťah vysokej a populárnej kultúry v rámcoch filozofie, estetiky či kultúrnych štúdií. Jednotlivé texty obhajujú aj kritizujú vysoké umenie aj populárnu kultúru. Zachycujú súčasné podoby tohto rozdelenia, ku ktorému došlo na Západe pred dvesto rokmi. Odvtedy sa odlišuje „vysoký“ a „populárny“ kultúrny svet. Každý z nich má vlastný jazyk, pravidlá a hodnoty. Rozdielne majú očakávania aj spôsoby posudzovania. Naoko sa nepotrebujú, hoci v skutočnosti nevedia bez seba žiť. Neraz sa hrubo odsudzujú, bezočivo osočujú a zosmiešňujú. Inokedy si vrúcne padajú do náručia. Vzájomný antagonizmus naďalej definuje identitu vysokej, ale aj populárnej kultúry. Hoci filozofia, estetika, ale aj umelecká prax neraz zakrývajú existenciu tejto odlišnosti. Chápu ju viac ako anachronizmus nerozlučne spätý s modernizmom, než súčasný fenomén. No našťastie jestvujú alternatívy k takémuto uvažovaniu. Časť z nich predstavuje aj táto kniha.

Publikácia Kult banality, je tretím titulom knižnej edície časopisu Kino Ikon Cinestézia, ktorá sa zameriava na publikovanie domáceho a svetového progresívneho myslenia o filme a audiovizuálnej kultúre. Zatiaľ čo banalita nemá dejiny, kultom banality sa umelci a myslitelia 20. storočia zdajú byť priam posadnutí. Od Duchampa a jeho readymade po Warhola, ktorý zrušil hranicu medzi umením a médiami, od Pereca a jeho „podobyčajnosti“ až po sociológov každodennosti, ospevovali ikony modernity obyčajnosť. Všetci banalite priznávali jednu cnosť: bola subverzívna. Prostredníctvom kultu, ktorý jej zasvätili, sa usilovali spochybniť zavedené inštitúcie – počnúc dielom, cez umelca až po galériu, múzeum alebo médiá. Dnes sa banality zmocňuje televízia a reality šou. Ale je kult, ktorý jej venujú, ešte stále zžieravý a podvratný? Úderná esej o zvratoch jedného storočia.

Publikácia sa pokúša reprezentatívne predstaviť tvorivý prínos jedného z najznámejších kameramanov v dejinách slovenskej kinematografie. Richard Blech (v roku 2001 vyšla pod jeho vedením knižná pocta Martinovi Hollému) v nej programovo stavia do centra svojho filmovo-historického písania vývoj kameramanskej pozície i jej opomínanú dôležitosť v rámci akejkoľvek filmovej tvorby. Pri písaní o filme sa na remeslo prípadne štýl kameramana často zabúda, preto Blechova kniha ponúka na jednej strane najprv „neexistujúce malé dejiny filmovej kamery“, prehľad jednotlivých kameramanských výkonov a zároveň v druhej časti podrobnejšie opisuje jeden z nich, ktorým Stanislav Szomolányi obohatil vizualitu slovenského filmu. Podstatným suplementom textu sú aj obrazy ilustrujúce jeho kameramanské umenie. Knihu uzatvárajú spomienky slovenských tvorcov, filmografia a výberová bibliografia.