Monografia venovaná priekopníkovi a jednému z najvýznamnejších tvorcov slovenskej kinematografie je dielom autorky reprezentujúcej našu najmladšiu filmologickú generáciu. Vo svojom texte sleduje Bielika a jeho tvorbu čo najkomplexnejšie: od genofondu a fyziologických dispozícií až po obraz človeka-tvorcu, ktorý sa raz prispôsobuje prostrediu, inokedy ho sám aktívne mení. Hanákovej kritická monografia zúročuje štúdium v archívoch, rozhovory s pamätníkmi i čerstvé metodologické impulzy tzv. nových dejín filmu. Predstavuje Bielika v mnohosti jeho identít: ako Jánošíka – národného umelca a národnú ikonu, víťaza i porazeného, chlapa i chlapáka, každopádne ako fascinujúcu osobnosť, ktorá silne a nezvratne poznamenala podobu našej kultúry.

Zborník Minority a film tvorí súbor príspevkov z 14. ročníka česko-slovenskej filmologickej konferencie, ktorá sa uskutočnila v dňoch 20. – 23. októbra 2011 v kaštieli Topoľčianky. Hlavnou témou pravidelného výročného stretnutia českých a slovenských filmových historikov a teoretikov sa stalo zobrazovanie minorít vo filme, najmä v kontexte stredoeurópskeho kultúrneho priestoru. Konferencia sa na jednej strane ideovo zamerala na analýzu umeleckých spôsobov zobrazovania predstaviteľov národnostných menšín a historických udalostí, ktoré priamo a bezprostredne zasahovali do ich každodenného života, ale zároveň otvorila priestor aj pre úvahy o širokom spektre kultúrnych, spoločenských i rôzne geopoliticky vzdialených menšín.

Tiitul z edície monografií tvorcov, ktorí zásadným spôsobom vstúpili do dejín slovenskej kinematografie, prináša pohľad na život a dielo jedného z jej najoriginálnejších a súčasne najvýznamnejších predstaviteľov. Autori monografie o Jurajovi Jakubiskovi sa vo svojom texte sústreďujú nielen na priblíženie filmárovej tvorby od jej začiatkov až do dnešných dní, ale najmä na zachytenie neopakovateľnej autorskej signatúry, ktorá akoby sa v každom režisérovom filme rodila vždy nanovo. Texty dopĺňa kompletná filmografia režiséra vrátane ocenení, výberová bibliografia k tvorbe a osobnosti Juraja Jakubiska a množstvo fotografií.

Hlavná téma 15. ročníka česko-slovenskej filmologickej konferencie, ktorá sa uskutočnila v októbri 2013, vyplynula z pripomínania vzniku dvoch kľúčových pamäťových/archívnych inštitúcií z hľadiska dejín našich národných kinematografií – 70. výročia založenia NFA v Prahe a 50. výročia vzniku SFÚ v Bratislave. Okrem toho sme si v roku 2013 na Slovensku pripomínali aj 20. výročie vzniku ASFK, hlavného organizátora filmologických konferencií. Program konferencie určovali vybrané tematické okruhy: 1) film ako médium kultúrnej pamäti – reprezentácie pamäti a histórie vo filme; kultúrna pamäť v druhoch a žánroch filmu, reflexivita a pamäť filmu, 2) médiá a kultúrna pamäť – mediácia pamäti: spomienky uchovávané a tvarované médiami; podiel médií na tvorbe a cirkulácii kultúrnych spomienok, 3) filmový archív ako inštitúcia kultúrnej pamäti – archívne horúčky: impulz fascinácie, recyklácia, apropriácia – stratégie hľadania a používania archívneho filmového materiálu, a pod.

Keď sa o niekom dozviete, že nedokončil tri školy, obvykle očakávate, že jeho životný / profesionálny príbeh bude rozprávaním o neúspechu. V prípade slovenského režiséra Jána Kadára (1918 – 1979), ktorý nedokončil ani štúdium práva na Karlovej univerzite, ani Školu umeleckých remesiel u Karola Plicku v Bratislave, ani FAMU, to ale neplatí. Jeho život a tvorba sú príbehom úspešného filmára, ktorý nakrútil divácky populárne i experimentujúce diela (prirovnávané k tvorbe Alaina Resnaisa), zaradil sa k zakladateľským osobnostiam slovenskej kinematografie, spolutvorcom ur-vlny českého filmu, stal sa uznávaným tvorcom kanadského filmu, ale nemal žiaden „papier“, oprávňujúci ho k režírovaniu. Ján Kadár získal Oscara i Zlatý glóbus. V roku 1969 ho New York Times zaradili medzi päťdesiat najdôležitejších režisérov sveta. Kniha Václava Maceka analyzuje jeho celovečerné i krátkometrážne diela a sleduje súvislosti osobného a umeleckého života.

Portrét Alberta Marenčina sa pokúša o sugestívne, zasvätené predstavenie osobnosti i umeleckého naturelu Marenčina ako výtvarníka, spisovateľa a filmára a zároveň o kritické zhodnotenie jeho prínosu pre vývoj slovenského filmu v druhej polovici 20. storočia. S cieľom čo najvýstižnejšie načrtnúť možnosti pôsobenia a jeho výkony v slovenskej filmovej kultúre sa spolieha najmä na rozbor a zasvätené komentovanie historických dokumentov, ktoré pestro ilustrujú Marenčinove filmové aktivity. Jednotlivé kapitoly sa venujú etapám jeho životnej cesty, resp. podrobne rozoberajú najdôležitejšie projekty jeho tvorivej dráhy, napríklad Pieseň o sivom holubovi, Prípad Barnabáš Kos, Prerušená pieseň, Muž, ktorý luže a ďalšie. Autorský text rozčlenený do deviatich kapitol sa dialogicky prepája s piatimi vybranými exkurzmi, teda citovanými dokumentmi, predovšetkým diskusnými príspevkami Alberta Marenčina na rôznych stretnutiach československých filmových pracovníkov alebo pri príležitosti filmových festivalov.

Filmový zemepis Viery Langerovej (edícia Studium), sa zameriava na základné historicko-kultúrne súradnice troch kinematografických celkov – kontinentálnej Číny, Hongkongu a Tchajwanu. Spája ich spoločné dedičstvo čínskej kultúry, z ktorého sa odvíja v odlišných historických a nakoniec i geografických podmienkach filmová tvorba, odrážajúca nielen realitu, ale aj potreby širokej diváckej obce. Kniha najprv mapuje začiatky filmu v kontinentálnej Číne, ktoré výrazne ovplyvnili aj filmové podnikanie v Hongkongu a na Tchajwane. Nasledujúce podkapitoly knihy rekapitulujú základné udalosti filmu, upozorňujú na osobnosti a ich diela – od „zlatej“ éry čínskeho filmu v 30. rokoch minulého storočia, cez renesanciu v 80. a 90. rokoch až po súčasnosť. Podstatnú časť kapitoly o kontinentálnej Číne tvoria profily najvýraznejších tvorcov. Podobne členené sú aj kapitoly o filmovej kultúre v Hongkongu a na Tchajwane.

Druhý titul edície Studium prináša súbor filmový esejí, ktoré Juraj Mojžiš v priebehu uplynulých rokov prezentoval formou prednášok v rámci vlastného seminára na Katedre filmovej vedy FTF VŠMU. Svoju prácu síce autor zameral na tvorbu filmárov, ktorí významným spôsobom zasiahli do dejín kinematografie, no v jeho výbere filmov nájdeme nielen diela medzinárodne ocenené a všeobecne uznávané, ale aj tie menej známe a doposiaľ dostatočne nereflektované. Medzi interpretovanými filmami sa potom vyskytujú napr. Nebo nad Berlínom (Wim Wenders), Blade Runner (Ridley Scott), Rozprávky na spanie (Peter Greenaway), Angel Heart (Alan Parker), Mesto žien (Federico Fellini), Caravaggio (Derek Jarman), Jackie Brownová (Quentin Tarantino) a i. Zo samotných analytických esejí čitatelia získajú informácie nielen o interpretovaných filmoch, ale i o výrobno-produkčných, prípadne ďalších umeleckých, kultúrnych prípadne spoločensko-politických vplyvoch, aké ich vznik sprevádzali.

Po úspešnom profile Emira Kusturicu sa autorka Jana Dudková rozhodla potvrdiť svoje odborné zameranie na balkánske kinematografie ďalšou publikáciou, vymedzenou predovšetkým kontextom srbského filmu 90. rokov. V podrobných interpretáciách piatich filmov (Rany, Underground, Pekné dediny pekne horia, Čierna mačka, biely kocúr, Sud prachu) objasňuje podvedomé i vedomé snahy o vymanenie súčasného obrazu Balkánu zo zajatia tradičných stereotypov a predsudkov v jeho reflexii. Kľúčovým pozadím analýz všetkých spomínaných filmov sa v jej texte stala problematizácia pojmu „balkanizmus“, ktorý bol v polovici 90. rokov navrhnutý podľa vzoru „orientalizmu“ literárneho kritika Edwarda Saida. Päť filmov, ktoré si v Srbsku i v zahraničí diváci zvykli vnímať ako „typicky“ balkánske, autorka prezentuje ako potenciálne podvratné a ukazuje tak aj nové možnosti, ako je z Balkánu možné urobiť metaforu ľudského životného údelu, ale najmä ľudského myslenia a vnímania.