Film je zavŕšením Uhrovej pomyselnej trilógie reagujúcej na udalosti 2. svetovej vojny (Organ), jej koniec (Panna zázračnica) i povojnové obdobie. Ludová balada o troch dcérach je situovaná do obdobia kolektivizácie v 50. rokoch. Otec Majda chce zanechať majetok synovi, preto svoje tri dcéry posiela do kláštora. Keď však v čase kolektivizácie o všetko príde, útočisko môže nájsť jedine u nich. Podľa tradícií ľudovej balady, pomocnú ruku podá otcovi tá najmladšia. Autori (Uher a Bednár) budujú drámu o fanatizme postupne od ironickej drobnokresby stretnutí kláštornej čaty s vedením štátneho majetku až po konfliktný stret dvoch nezlučiteľných ideológií.

Dvojdielny televízny film je adaptáciou klasiky slovenskej literatúry, diela Miloslava Urbana Živý bič. Rovnako ako knižná predloha, aj film je dramaturgicky rozčlenený do dvoch častí. Osud Evy Hlavajovej je poznačený ťarchou, ktorú na seba vzala, keď chcela svojho muža Adama dostať domov z frontu. Podľahne dedinskému zvodcovi a pod tlakom dedinčanov spácha samovraždu. Po príchode Adama Hlavaja do Ráztok sa dovtedy pasívni obyvatelia začínajú búriť proti neľudským podmienkam v dedine. Filmové rozprávanie Martina Ťapáka je baladické a lyrizujúce, snímke nechýbajú ani tradičné odkazy na slovenský folklór a slovenskosť ako takú.

Čitateľské ohlasy na novelu Panna zázračnica Dominika Tatarku, spolu s obrodou výtvarníckej československej surrealistickej skupiny podnietili rozhodnutie adaptovať túto vojnovú novelu. Panna zázračnica je filmom o vnútornom svete človeka, a tak mohol Uher na jeho zobrazenie využiť všetky prvky avantgardy. Keďže dielo vychádza zo surrealizmu, stali sa základnými prvkami filmu sen, fantázia a zobrazovanie podvedomia či duše. Ide o banálny príbeh mladej Anabely a mužov okolo nej: Tristana, jeho priateľov – umelcov a sochára posmrtných masiek Havrana. Dej nehrá podstatnú úlohu, je len akousi pomôckou na vyjadrenie pocitov, nálad a voľne pospájaných myšlienok.

Po úspešných a filmársky inovatívnych dielach Vlčie diery, Štyridsaťštyri a Kapitán Dabač sa Bielik v ďalšom období zameral viac na divákov. Vo filmoch Jánošík a Majster kat ho viac ako filmová reč zaujímala umelecká invencia, dôraz kládol na farebnosť, výpravu svojich diel i dobové kostýmy. Majster kat je cenný v tom, že ako jeden z mála zobrazuje obdobie vpádu Turkov na územie Slovenska. Je príbehom dvoch priateľov – rybára Richardusa a posledného bratislavského kata Emila. Spája ich a nakoniec i rozdeľuje láska k jednej žene. Občas teatrálne herecké výkony neuberajú filmu na príťažlivosti, naopak, robia z neho aj po rokoch zaujímavé, hororové, ale i komické dielo.

Podobne ako vo svojom debute Pieseň o sivom holubovi reaguje Stanislav Barabáš na udalosti 2. svetovej vojny a SNP. Dvaja kamaráti – partizáni vlečú na štáb nehostinnými horami nemeckého zajatca i samých seba. Vznikajú medzi nimi vážne i menej vážne konflikty, nad ktorými neustále visí smrť. Doba a situácia stavia postavy do pozícií, keď jedna nemôže tú druhú ignorovať, ba dokonca ju musí i počúvať. Je jedno, či je priateľ či nepriateľ. Vizualizácia Vincenta Rosinca zmenila nekonečnú bielu krajinu na pútavé filmové prostredie. Postavy v ňom raz vynikajú, inokedy sa strácajú vo veľkej náruči prírody. V hlavných úlohách sa predstavili skvelí Ivan Rajniak a Vlado Müller.

Režisér a scenárista Dimitrij Plichta nakrútil počas svojho života množstvo snímok, v ktorých zobrazoval najmä život mládeže. Nie je tomu inak ani vo filme Šerif za mrežami, ktorý sa odohráva za múrmi nápravno-výchovného ústavu pre mladistvých. Hlavný hrdina Jakub sa z falošnej solidarity nechá odsúdiť za krádež, ktorú spáchal spoločne so „šerifom“ z partie. Verí, že po návrate do normálneho života bude odmenený poctou stať sa novým šerifom. V ústave však musí čeliť krutým podmienkam, výsmechu, šikane a tvrdej práci. Plichta citlivo vníma drsný svet hlavného hrdinu a snaží sa analyzovať, čo znamená pre mladých ľudí strata slobody.

Film sa odohráva v luxusnom tatranskom bare. V ňom sa rodia aj umierajú malé sny, malých postáv. Dve úradníčky si celý rok šetria peniaze na niekoľko bezstarostných dní, dvaja inštalatéri hľadajú erotické dobrodružstvo, stavebný majster spreneveril peniaze a neuznaný vynálezca holduje kvôli politickej situácii alkoholu... Herci dostali veľký priestor pre improvizáciu. Nakrúcalo sa s kontaktným zvukom, na niekoľko kamier súčasne, čo umožnilo zachytiť neopakovateľné okamihy z rôznych uhlov pohľadu. Vďaka inovatívnym postupom, civilnému herectvu a vynikajúcemu scenáru Tibora Vichtu sa tento film radí k najlepším v dejinách slovenskej kinematografie.

Klasická komédia Jána Lacka je príbehom troch priateľov, futbalových fanúšikov, ktorí sa za každú cenu musia dostať na zápas Československo : Brazília. Ako v tradičnej komédii, ich prvotné zámery narušia nechcené a nečakané náhody, a tak sa všakovako snažia, aby im ich plány vyšli. Neváhajú pri tom obetovať rodinu či vlastné zdravie. Podobný námet si Lacko vyskúšal už o dva roky skôr vo filme Šťastie príde v nedeľu, ktorý bol rovnako o náruživosti, odhodlaní a naivite pri podávaní športky. Cez prostomyseľné a vtipné charaktery zobrazil v oboch snímkach dušu slovenského národa, schopného zapáliť sa pre šport i podľahnúť davovej psychóze pri vidine ľahkého zárobku.

Filmová adaptácia drámy Ivana Stodolu Bačova žena zachytáva neľahký život slovenských vysťahovalcov v časoch politického a sociálneho útlaku v období krátko pred vypuknutím 1. svetovej vojny. Mladý bača Ondrej Muranica utečie pred tyraniou maďarských gazdov do ďalekej Ameriky. Sny a nádeje na lepší a spravodlivejší život mu však zmarí banské nešťastie. Ondrej stratí pamäť a doma je vyhlásený za mŕtveho. Pri svojom návrate do vlasti po rokoch zistí, že jeho žena sa vydala za jeho najlepšieho kamaráta.