Jej tvár poznáme z titulných strán novín a časopisov i z filmových plagátov, a predsa o nej vieme tak málo. Viac ako šesťdesiat rokov spoluvytvára podobu moderného česko-slovenského divadla, filmu a televízie, ale zdroje jej tvorivého úsilia pozná len pár spolupracovníkov. Dokumentárny portrét jednej z najlepších a najpopulárnejších slovenských herečiek prevedie diváka jej bohatým umleckým i osobným životom a ponúkne mu veľmi komplexný obraz tejto vzácnej a výnimočnej osobnosti.

V nočnom bare v Tatrách sa stretnú dve úradníčky, ktoré si užívajú zopár dní bezstarostnosti, inštalatéri túžiaci po erotickej afére, stavebný majster rozhodnutý prepiť výplaty celej partie a bývalý major alkoholik. A počas jednej noci sa postupne odhaľujú ilúzie a sklamania „priemerného“ človeka. Bonusy: Burza/Stamp Fair (Peter Solan, 1965), Večerný predaj/Evening Sale (Jozef Zachar, 1955), Akcia BL/BL Action (Florián Andris, 1959), Rozhovory o filme/Interview about the film (Maroš Brázda, 2020) Obsahuje booklet s textami o filme / Includes a booklet with texts about the film

Príbeh človeka, ktorý v obave z nevyliečiteľnej choroby prehodnocuje svjo život i pohľad na svet. Situáciu chápe ako trest za skutky, ktorých sa dopustil v minulosti,  a zároveň ako príležitosť zbaviť sa pocitu viny a očistiť si svedomie. Bonusy: Analógie/Analogies (Dušan Hanák, 1965), Výzva do ticha/Call into Silence (Dušan Hanák, 1965) Obsahuje booklet s textami o filme / Includes a booklet with texts about the film

Monografia Jany Dudkovej Človek na okraAI. Postantropocén Viery Čákaynovej je analýzou doterajšej filmovej tvorby Viery Čákanyovej, ktorá do slovenskej kinematografie prináša úvahy o potrebe posthumanistického prehodnotenia ľudskej úlohy a údelu v dejinách planéty. Kniha sa venuje Čákanyovej filmom na pozadí aktuálneho premýšľania post- a transhumanizmu, ekokriticizmu, či nového materializmu, resp. na pozadí aktuálnych úvah o antropocéne a postantropocéne. Kniha pozostáva zo štyroch kapitol, tie dopĺňa rozhovor autorky s Vierou Čákanyovou. Prvá kapitola nazerá súčasnú tvorbu Viery Čákanyovej v kontexte jej raného vývoja (mimoriadne košatá a zaujímavá študentská a televízna tvorba, ktorá už naznačuje jej budúce záujmy). Ďalšia predstavuje jej známu trilógiu (FREM, Biela na bielej, Poznámky z Eremocénu) z hľadiska opozície umelé vs. umelecké a následne sa monografia zaoberá špecifickými otázkami prehodnocovania úlohy človeka v kontexte planetárnych záujmov cez opozíciu príroda – kultúra a cez predstavenie konceptu transpersonálnej perspektívy ako špecifického prínosu k ekokritickej kinematografii.

„Povedal by som, že som syn svojho otca. Spomínam si, že začiatkom osemdesiatych rokov ho Juraj Jakubisko obsadil do maličkej roly v Tisícročnej včele, otec hral železničiara a mal tuším jeden filmovací deň. Opatrne som sa ho spýtal, prečo to prijal a on mi odpovedal: „Emil, dostal som rolu, vážim si to.“ Ja som ako herec mal a mám šťastie. Veľa šťastia. (...)“ Kniha Jána Štrassera a Emila Horvátha je silným čitateľským zážitkom pre každého, kto miluje divadlo a chce nahliadnuť do myslenia jedného z najväčších slovenských hercov. Ponúka pohľad do zákulisia tvorby, odovzdáva hlboké osobné poznatky Emila Horvátha o hereckej tvorbe, vzťahu k režisérom, s ktorými si umelecky porozumel v divadle (Ľubomír Vajdička, Stanislav Párnický, Miloš Pietor, Vladimír Strnisko), o literatúre, filme. Je preto cenný zdroj poznania aj pre študentov divadelných škôl rôznych odborov, rovnako ako všetkých, ktorí sa profesionálne venujú divadlu. Prostredníctvom rozprávania o filmových skúsenostiach sa ocitneme uprostred nakrúcania filmov pod vedením režisérov ako Karel Zeman, Juraj Herz, Pavel Juráček, Petr Weigl. Úprimným obrazom nazerania na pohnutú históriu a krehkú súčasnosť u nás, a to nielen v divadelnej oblasti, sa rozhovory stavajú cenným materiálom pre skúmanie slovenskej spoločnosti od druhej polovice 20. storočia do súčasnosti. Publikácia je výnimočnou sondou do tvorivého procesu a myslenia divadelného umelca, pričom celé jeho herecké dielo je nespochybniteľným svedectvom o tom, že za skutočným majstrovstvom, stojí popri talente poctivá práca a umelecká disciplína.

Najnovšie číslo filmového časopisu Cinepur prináša tému „Televize a dějiny“, ktorá skúma prepojenia medzi televíznym médiom, historickou pamäťou a kultúrnou identitou. Redakcia sa venuje tomu, ako televízia formuje naše vnímanie minulosti – od dokumentárnych a historických seriálov cez reality TV až po politickú satiru.

V tematickom bloku nájdete napríklad texty Lukáša Skupu, Kamily Zlatuškovej, Jany Čížkovskej či Jaroslava Pinkasa o televíznej histórii, profil režisérky Evy Sadkovej či štúdiu o seriáloch šesťdesiatych rokov.

Okrem hlavnej témy číslo prináša aj množstvo ďalších rubrík – rozhovor s gruzínskou režisérkou Deou Kulumbegašvili, portrét tvorby Džafara Panahího, eseje o japonských tokusacu seriáloch či o digitálnom impresionizme vo filme. Nechýbajú ani pravidelné rubriky Kritika, Videohra, Soundtrack či Kniha, ktoré reflektujú nové tituly ako Život v hajzlu, Dokonalá shoda či Doom: The Dark Ages.

Cinepur 161 tak predstavuje pestrý a premyslený pohľad na to, ako televízia – ako médium i kultúrny priestor – rozpráva a pretvára dejiny.

Estetika filmu je reprezentatívna prehľadová publikácia, ktorá originálnym spôsobom predstavuje a sumarizuje viac ako storočie kritického, nielen európskeho myslenia o vybraných filmoch, kinematografiách, svetových filmových kultúrach. Jej autormi sú štyria najvýznamnejší súčasní francúzski filmoví teoretici, estetici, filozofi – Jacques Aumont, Alain Bergala, Michel Marie a Marc Vernet. Napriek vlastnej akademickej profilácii nazývajú knihu učebnicou, avšak primárne im nešlo o tradičnú enumeráciu mien, definícií, pojmov či prístupov. V šiestich kapitolách dali prednosť skôr fokusu na pomenovanie toho najpodstatnejšieho, na prepojenia ideí, na jasnosť a stručnosť explikácie. Slovenský preklad štvrtého francúzskeho vydania Estetiky filmu, ktorá prvýkrát vyšla v roku 1983 a ktorú autori pravidelne aktualizujú (v tomto vydaní je už aj kapitola o rozmachu digitálnej éry), je prvou publikáciou takéhoto zamerania a rozsahu u nás (po Aristarcovi, Plazewskom, alebo aj nedávno v Čechách vydanom Umení filmu od Kristin Thompsonovej a Davida Bordwella). Jej hlavným cieľom je sprostredkovať dnešnému mladému čitateľovi silu tradície i súčasnú šírku úvah o budúcnosti audiovízie.    

Číslo otvára štúdia venovaná poetike dokumentárnej tvorby Drahomíry Vihanovej od Martina Šrajera z NFA Praha. Pokúša sa v nej analyzovať „hľadanie tvaru“ dokumentu v rámci korpusu šestnástich filmov, ktoré Vihanová nakrútila pod hlavičkou Krátkeho filmu Praha v rokoch 1977 – 1989.  V rubrike STUDIUM vychádza aj obsiahly text Petry Hanákovej venovaný „úspešnému starnutiu“ hollywoodskych hviezd, ktoré skúma v rámci kariér piatich vybraných hereckých legiend (od Roberta Redforda po Morgana Freemana). V rubrike zameranej na dejiny slovenskej kinematografie sa rakúska autorka Simone Wille venuje jednému z najznámejších indických filmov Vlada Kubenka Moderní indickí maliari. Spomienkam na atomické kontexty doby prvej polovice 60. rokov, ktoré poznačili nakrúcanie filmu Každý týždeň sedem dní sa venuje Milan Cyroň v rozhovore s Eduardom Grečnerom. Rudolf Schimera venoval niekoľko poznámok  otázke prelínania členov redakcie Cahiers du cinéma s vymedzovaním autorstva francúzskej novej vlny. V rámci reflexií uvádzame aj krátky obdivný text nášho stáleho spolupracovníka Paola Speranzu venovaný ženskej novej vlne v talianskom filme. Košický autor Martin Konečný uzatvára číslo vhľadom do reflexie Osvobozeného divadla Voskovca a Wericha v predvojnovej východoslovenskej tlači.