Máme svoj film! Slovenská filmová kultúra a propaganda 1939 – 1945

Súbor textov Vysoké umenie a populárna kultúra, ktorý tvorí štúdia zostavovateľa a sedem prekladov textov najvýznamnejších svetových estetikov a filozofov, zachytáva vzťah vysokej a populárnej kultúry v rámcoch filozofie, estetiky či kultúrnych štúdií. Jednotlivé texty obhajujú aj kritizujú vysoké umenie aj populárnu kultúru. Zachycujú súčasné podoby tohto rozdelenia, ku ktorému došlo na Západe pred dvesto rokmi. Odvtedy sa odlišuje „vysoký“ a „populárny“ kultúrny svet. Každý z nich má vlastný jazyk, pravidlá a hodnoty. Rozdielne majú očakávania aj spôsoby posudzovania. Naoko sa nepotrebujú, hoci v skutočnosti nevedia bez seba žiť. Neraz sa hrubo odsudzujú, bezočivo osočujú a zosmiešňujú. Inokedy si vrúcne padajú do náručia. Vzájomný antagonizmus naďalej definuje identitu vysokej, ale aj populárnej kultúry. Hoci filozofia, estetika, ale aj umelecká prax neraz zakrývajú existenciu tejto odlišnosti. Chápu ju viac ako anachronizmus nerozlučne spätý s modernizmom, než súčasný fenomén. No našťastie jestvujú alternatívy k takémuto uvažovaniu. Časť z nich predstavuje aj táto kniha.

Číslo otvára štúdia českého estetika Vlastimila Zusku venovaná fenoménu atmosféry ako inovatívnej estetickej kategórii, o ktorej sa často uvažuje aj v kontexte filmovej tvorby (od Bélu Balázsa). Jednou z hlavných tematických línií, ktorá prechádza rôznymi rubrikami je história kín z hľadiska sociálneho, politického, architektonického, technologického v rôznych filmových kultúrach – od slovenskej (Slavomíra Macáková), cez iránsku (Martin Kaňuch), po japonskú (Rudolf Schimera). V bohatej rubrike rozhovorov sa venujeme filozofickému čítaniu filmov (Paisley Livingstone), filmovej tvorbe a umelej inteligencii (Viera Čákanyová) alebo výnimočnosti Hanákových Obrazov starého sveta (Daniel Bird, Jonathan Owen). Štefan Komorný v laudatiu pripomína osobnosť hlavného kolibského technológa Róberta Hardonyiho (1930 – 2009). Pozoruhodná študentská reflexia Anny Gazdíkovej rozkrýva filozofiu Záhrady Martina Šulíka.

Počas dramaturgického pôsobenia v spravodajskom (1959 - 1961) a v dokumentárnom (1963 - 1971) filme som spolupracoval s mnohými dramaturgmi, režisérmi, kameramanmi a strihačmi na celom rade scenárov, šotov, filmov. Okrajovo sa dotýkam aj neskorších rokov, v ktorých sa príbehy mojich protagonistov rozvíjali, komplikovali alebo uzatvárali. Neraz sa k tým spomienkam vraciam a vnímam ich v kontexte celkovej situácie v spoločnosti. Vybavujú sa mi mnohé spojenia s časom, v ktorom sme žili, so spoločenskou a politickou klímou, ktorej sme boli účastníkmi a priamymi aktérmi. V popredí budú moje najosobnejšie zážitky a poznatky zo spolupráce s majstrami slovenskej dokumentárnej tvorby, slovom, rekapitulácia stretnutí s predstaviteľmi živej a nasledovaniahodnej vetvy domáceho kinematografického snaženia.