Kult banality – Od Duchampa k reality show

Tiitul z edície monografií tvorcov, ktorí zásadným spôsobom vstúpili do dejín slovenskej kinematografie, prináša pohľad na život a dielo jedného z jej najoriginálnejších a súčasne najvýznamnejších predstaviteľov. Autori monografie o Jurajovi Jakubiskovi sa vo svojom texte sústreďujú nielen na priblíženie filmárovej tvorby od jej začiatkov až do dnešných dní, ale najmä na zachytenie neopakovateľnej autorskej signatúry, ktorá akoby sa v každom režisérovom filme rodila vždy nanovo. Texty dopĺňa kompletná filmografia režiséra vrátane ocenení, výberová bibliografia k tvorbe a osobnosti Juraja Jakubiska a množstvo fotografií.

Režisér Juraj Jakubisko sa po nútenej deväťročnej prestávke vrátil k hranej tvorbe divácky atraktívnym filmom s takmer westernovou zápletkou. Príbehom o podnikavom mužovi Jozefovi Matúšovi, ktorý prichádza do zabudnutej dediny kdesi na východe Slovenska, aby sa tam usadil a založil si rodinu. Svojmu cieľu je odhodlaný podriadiť všetko. Je schopný klamať, podvádzať, kradnúť i zradiť svojich priateľov. Aj keď vytrvalo odmieta premýšľať nad dôsledkami svojho správania, je len otázkou času, kedy sa mu napokon kruto vypomstí.

Produkt má mierne poškodený celofánový obal.

Kristove roky (1967) Maliar Juraj, v Prahe žijúci Slovák, si po svojej tridsiatke stále viac a viac uvedomuje bezcieľnosť života, ktorý dovtedy viedol. Musí sa rozhodnúť medzi dvomi ženami, medzi dedinou a mestom, medzi tvorbou a remeslom. Túži po umení, no zároveň chápe, že sa niečím musí živiť. Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) Mozaikovité podobenstvo sa síce odohráva v bližšie neurčenom čase a priestore, avšak šialený svet bez ideálov, plný násilia, cynizmu a beznádeje, ktorý pred nami zobrazuje, v mnohých ohľadoch veľmi silne pripomína spoločenskú atmosféru v Československu po auguste 1968 Sedím na konári a je mi dobre (1989) Tragikomické ohliadnutie sa za koncom druhej svetovej vojny a obdobím nástupu komunistickej mašinérie. Na tomto pozadí sa odohráva chvíľami až snový príbeh troch hlavných protagonistov - komedianta Pepeho, frontového vojaka Prengela a židovského dievčaťa Ester, ktoré sa vracia z koncentračného tábora. Traja ľudia bez domova sa snažia naplniť svoju predstavu o šťastí. Vybrali si však zlú dobu.

Súbor textov Vysoké umenie a populárna kultúra, ktorý tvorí štúdia zostavovateľa a sedem prekladov textov najvýznamnejších svetových estetikov a filozofov, zachytáva vzťah vysokej a populárnej kultúry v rámcoch filozofie, estetiky či kultúrnych štúdií. Jednotlivé texty obhajujú aj kritizujú vysoké umenie aj populárnu kultúru. Zachycujú súčasné podoby tohto rozdelenia, ku ktorému došlo na Západe pred dvesto rokmi. Odvtedy sa odlišuje „vysoký“ a „populárny“ kultúrny svet. Každý z nich má vlastný jazyk, pravidlá a hodnoty. Rozdielne majú očakávania aj spôsoby posudzovania. Naoko sa nepotrebujú, hoci v skutočnosti nevedia bez seba žiť. Neraz sa hrubo odsudzujú, bezočivo osočujú a zosmiešňujú. Inokedy si vrúcne padajú do náručia. Vzájomný antagonizmus naďalej definuje identitu vysokej, ale aj populárnej kultúry. Hoci filozofia, estetika, ale aj umelecká prax neraz zakrývajú existenciu tejto odlišnosti. Chápu ju viac ako anachronizmus nerozlučne spätý s modernizmom, než súčasný fenomén. No našťastie jestvujú alternatívy k takémuto uvažovaniu. Časť z nich predstavuje aj táto kniha.

Distributoři a kinaři sice rychle přišli s plány B v podobně on-line projektů jako Moje kino LIVE nebo Vasekino, jejichž prostřednictvím můžete podpořit (a udělejte to) „své“ kino. Jakkoli nabízejí v něčem zajímavý zážitek, návštěva kina jako sociální zkušenost je jedinečná. S kiny logicky tratí i distributoři, kteří ruší plánované premiéry a buď zkoušejí cesty uvedení on-line, nebo vyčkávají a doufají, že se situace změní s pozdním létem/podzimem. V Premiérách (s. 48) tak najdete tipy na nové filmy on-line. On-line je i seriál #martyisdead (s. 28), jehož recenzi si můžete přečíst v nové rubrice Mimo kino široce zaměřené na audiovizuální projekty mimo klasickou distribuci.

Na plagátoch zvykneme čítať meno dramaturga, ktorý pomohol vybrať, analyzovať či aktuálne vyložiť a neskôr aj naštudovať nejakú hru pre potreby svojej scény. Dramaturgia a scenáristika sú od seba neoddeliteľné, sú to dve strany jednej a tej istej mince. Každý scenárista skôr či neskôr na tento paradox narazí. Pokým scenáristika vyžaduje spontaneitu a originalitu, pojem dramaturgia v sebe skrýva istý odstup, analýzu, súbor praxou overených postupov, ktoré sú chrbtovou kosťou dramatického písania a celkovej výstavby dramatického diela. Ak sa na literárnej príprave scenára podieľa skúsený a tvorivý dramaturg, stáva sa de facto spoluscenáristom diela.