Počas dramaturgického pôsobenia v spravodajskom (1959 - 1961) a v dokumentárnom (1963 - 1971) filme som spolupracoval s mnohými dramaturgmi, režisérmi, kameramanmi a strihačmi na celom rade scenárov, šotov, filmov. Okrajovo sa dotýkam aj neskorších rokov, v ktorých sa príbehy mojich protagonistov rozvíjali, komplikovali alebo uzatvárali. Neraz sa k tým spomienkam vraciam a vnímam ich v kontexte celkovej situácie v spoločnosti. Vybavujú sa mi mnohé spojenia s časom, v ktorom sme žili, so spoločenskou a politickou klímou, ktorej sme boli účastníkmi a priamymi aktérmi. V popredí budú moje najosobnejšie zážitky a poznatky zo spolupráce s majstrami slovenskej dokumentárnej tvorby, slovom, rekapitulácia stretnutí s predstaviteľmi živej a nasledovaniahodnej vetvy domáceho kinematografického snaženia.

Filmový zemepis Viery Langerovej (edícia Studium), sa zameriava na základné historicko-kultúrne súradnice troch kinematografických celkov – kontinentálnej Číny, Hongkongu a Tchajwanu. Spája ich spoločné dedičstvo čínskej kultúry, z ktorého sa odvíja v odlišných historických a nakoniec i geografických podmienkach filmová tvorba, odrážajúca nielen realitu, ale aj potreby širokej diváckej obce. Kniha najprv mapuje začiatky filmu v kontinentálnej Číne, ktoré výrazne ovplyvnili aj filmové podnikanie v Hongkongu a na Tchajwane. Nasledujúce podkapitoly knihy rekapitulujú základné udalosti filmu, upozorňujú na osobnosti a ich diela – od „zlatej“ éry čínskeho filmu v 30. rokoch minulého storočia, cez renesanciu v 80. a 90. rokoch až po súčasnosť. Podstatnú časť kapitoly o kontinentálnej Číne tvoria profily najvýraznejších tvorcov. Podobne členené sú aj kapitoly o filmovej kultúre v Hongkongu a na Tchajwane.

Druhý titul edície Studium prináša súbor filmový esejí, ktoré Juraj Mojžiš v priebehu uplynulých rokov prezentoval formou prednášok v rámci vlastného seminára na Katedre filmovej vedy FTF VŠMU. Svoju prácu síce autor zameral na tvorbu filmárov, ktorí významným spôsobom zasiahli do dejín kinematografie, no v jeho výbere filmov nájdeme nielen diela medzinárodne ocenené a všeobecne uznávané, ale aj tie menej známe a doposiaľ dostatočne nereflektované. Medzi interpretovanými filmami sa potom vyskytujú napr. Nebo nad Berlínom (Wim Wenders), Blade Runner (Ridley Scott), Rozprávky na spanie (Peter Greenaway), Angel Heart (Alan Parker), Mesto žien (Federico Fellini), Caravaggio (Derek Jarman), Jackie Brownová (Quentin Tarantino) a i. Zo samotných analytických esejí čitatelia získajú informácie nielen o interpretovaných filmoch, ale i o výrobno-produkčných, prípadne ďalších umeleckých, kultúrnych prípadne spoločensko-politických vplyvoch, aké ich vznik sprevádzali.

Po úspešnom profile Emira Kusturicu sa autorka Jana Dudková rozhodla potvrdiť svoje odborné zameranie na balkánske kinematografie ďalšou publikáciou, vymedzenou predovšetkým kontextom srbského filmu 90. rokov. V podrobných interpretáciách piatich filmov (Rany, Underground, Pekné dediny pekne horia, Čierna mačka, biely kocúr, Sud prachu) objasňuje podvedomé i vedomé snahy o vymanenie súčasného obrazu Balkánu zo zajatia tradičných stereotypov a predsudkov v jeho reflexii. Kľúčovým pozadím analýz všetkých spomínaných filmov sa v jej texte stala problematizácia pojmu „balkanizmus“, ktorý bol v polovici 90. rokov navrhnutý podľa vzoru „orientalizmu“ literárneho kritika Edwarda Saida. Päť filmov, ktoré si v Srbsku i v zahraničí diváci zvykli vnímať ako „typicky“ balkánske, autorka prezentuje ako potenciálne podvratné a ukazuje tak aj nové možnosti, ako je z Balkánu možné urobiť metaforu ľudského životného údelu, ale najmä ľudského myslenia a vnímania.

Prvým sprostredkovateľom ľudskej komunikácie je jazyk, druhým rozprávanie. Monografia sa zaoberá postavením rozprávania v dnešnej audiovizuálnej kultúre. Sleduje jeho teoretický a historický kontext z hľadiska literárnej a filmovej mediality a intermediality.

Názov knihy režiséra Eduarda Grečnera odkazuje na jeho rovnomenný text-manifest z roku 1964, ktorý bol publikovaný v Kultúrnom živote. Základná idea, prístup ku kinematografii, pretrvala v Grečnerovom myslení dodnes, aj preto si už ako pedagóg na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici pripravoval úvahy o konkrétnych dielach a portréty tvorcov najmä z obdobia 60. rokov, ktoré najlepšie vystihujú jeho chápanie filmu. K čitateľovi sa tak dostáva 22 esejí, medzi ktorými nájde autorove zamyslenia na dielom slovenských režisérov ako Uher, Barabáš, Jakubisko či Hanák, ale i velikánov svetovej kinematografie, napr. Truffauta, Godarda, Buñuela alebo Antonioniho.

Publikácia pátra po existencii erotiky v slovenskom filme, v ktorom po dlhé roky prevládal viac pud sebazáchovy než tvorivý princíp slasti. Skúma prvý filmový bozk (cez šatku) s prihliadnutím na okolnosti vzniku filmu Jánošík a stratégie zahaľovania, sleduje motívy previazané s erosom (tanec, snívanie, šialenstvo), export a import erotiky na konci 60. rokov, folkloristický erotizmus, mocenské praktiky, ktoré sa v 70. rokoch premietli do sexistického jazyka, rodové stereotypy pred a po roku 1989, zviditeľňovanie inakosti a homoerotickej lásky. Eros, sexus a gender tvoria jeden komplex: eros ako láska a pud života, sexus/sexualita ako biologická danosť, gender/rod ako sociokultúrna konštrukcia, vstupujúca v postsocialistických krajinách na scénu po páde železnej opony. Láska však aj naďalej ostáva epicentrom príbehov, etnicky zmiešaná, slepá aj slepecká (Slepé lásky), homoerotická (Démoni, Anjeli) i rodovo premenlivá (Tigre v meste).