Keď sa o niekom dozviete, že nedokončil tri školy, obvykle očakávate, že jeho životný / profesionálny príbeh bude rozprávaním o neúspechu. V prípade slovenského režiséra Jána Kadára (1918 – 1979), ktorý nedokončil ani štúdium práva na Karlovej univerzite, ani Školu umeleckých remesiel u Karola Plicku v Bratislave, ani FAMU, to ale neplatí. Jeho život a tvorba sú príbehom úspešného selfmademana, filmára, ktorý nakrútil divácky populárne i experimentujúce diela (prirovnávané k tvorbe Alaina Resnaisa), zaradil sa k zakladateľským osobnostiam slovenskej kinematografie, spolutvorcom ur-vlny českého filmu, stal sa uznávaným tvorcom kanadského filmu, ale nemal žiaden „papier“, oprávňujúci ho k režírovaniu. Ján Kadár získal Oscara i Zlatý glóbus. V roku 1969 ho New York Times zaradili medzi päťdesiat najdôležitejších režisérov sveta.

V monografii Diptych Štefana Uhra Organ a Tri dcéry od Evy Vžentekovej ide mimo iného o prehodnotenie desaťročia ustáleného výkladu dvoch významných režisérových historických filmov, o rozlíšenie scenáristického podielu Alfonza Bednára a následného vkladu Štefana Uhra do výslednej realizácii oboch diel. Doteraz v hodnoteniach dominoval výklad a postoj scenáristu, ktorému odporuje Uhrov autorský zámer, v oboch filmoch zvrchovane uplatnený a „ukrytý" do metaforickej reči a alegórie, podrobených v tomto texte analýze, dešifrovaniu a obsiahlejšiemu výkladu. Historicita, obraznosť aj spôsob Uhrovho rozprávania sú podmienené sakrálnymi zdrojmi katolíckej tradície a spirituality – v Organe v podobe imanentnej mystiky, v Troch dcérach bolestným vytesňovaním tejto mystiky.

Publikácia predkladá dejiny filmu z hľadiska najobľúbenejších diel svojich autorov. Projekt vychádza zo zmenenej situácie v percepcii umenia po roku dvetisíc, kedy internet výrazne ovplyvnil výchovnú aj hodnotiacu paradigmu hodnotenia filmov. Kánony nahradili subjektívne doporučenia na sociálnych sieťach, internetové rebríčky, počítačová analýza preferencií ľudí s podobným vkusom. Autori sa preto pozreli na storočie filmu zo subjektívnej pozície zasvätených filmových divákov a vybrali do hodnotenia sto svojich najobľúbenejších filmov. Výber pokrýva celé storočie filmu, svetovú aj domácu kinematografiu, umelecké aj populárne žánre. Obaja autori sú filmoví publicisti a o vybratých filmoch píšu filozoficky, esteticky aj autobiograficky ladené eseje. Autorov delí dvadsať rokov, odlišné vzdelanie aj kritický prístup, čím vzniká polemický dialóg o dejinách filmu.

Monografia venovaná priekopníkovi a jednému z najvýznamnejších tvorcov slovenskej kinematografie je dielom autorky reprezentujúcej našu najmladšiu filmologickú generáciu. Vo svojom texte sleduje Bielika a jeho tvorbu čo najkomplexnejšie: od genofondu a fyziologických dispozícií až po obraz človeka-tvorcu, ktorý sa raz prispôsobuje prostrediu, inokedy ho sám aktívne mení. Hanákovej kritická monografia zúročuje štúdium v archívoch, rozhovory s pamätníkmi i čerstvé metodologické impulzy tzv. nových dejín filmu. Predstavuje Bielika v mnohosti jeho identít: ako Jánošíka – národného umelca a národnú ikonu, víťaza i porazeného, chlapa i chlapáka, každopádne ako fascinujúcu osobnosť, ktorá silne a nezvratne poznamenala podobu našej kultúry.

Zborník Minority a film tvorí súbor príspevkov z 14. ročníka česko-slovenskej filmologickej konferencie, ktorá sa uskutočnila v dňoch 20. – 23. októbra 2011 v kaštieli Topoľčianky. Hlavnou témou pravidelného výročného stretnutia českých a slovenských filmových historikov a teoretikov sa stalo zobrazovanie minorít vo filme, najmä v kontexte stredoeurópskeho kultúrneho priestoru. Konferencia sa na jednej strane ideovo zamerala na analýzu umeleckých spôsobov zobrazovania predstaviteľov národnostných menšín a historických udalostí, ktoré priamo a bezprostredne zasahovali do ich každodenného života, ale zároveň otvorila priestor aj pre úvahy o širokom spektre kultúrnych, spoločenských i rôzne geopoliticky vzdialených menšín.

Tiitul z edície monografií tvorcov, ktorí zásadným spôsobom vstúpili do dejín slovenskej kinematografie, prináša pohľad na život a dielo jedného z jej najoriginálnejších a súčasne najvýznamnejších predstaviteľov. Autori monografie o Jurajovi Jakubiskovi sa vo svojom texte sústreďujú nielen na priblíženie filmárovej tvorby od jej začiatkov až do dnešných dní, ale najmä na zachytenie neopakovateľnej autorskej signatúry, ktorá akoby sa v každom režisérovom filme rodila vždy nanovo. Texty dopĺňa kompletná filmografia režiséra vrátane ocenení, výberová bibliografia k tvorbe a osobnosti Juraja Jakubiska a množstvo fotografií.

Hlavná téma 15. ročníka česko-slovenskej filmologickej konferencie, ktorá sa uskutočnila v októbri 2013, vyplynula z pripomínania vzniku dvoch kľúčových pamäťových/archívnych inštitúcií z hľadiska dejín našich národných kinematografií – 70. výročia založenia NFA v Prahe a 50. výročia vzniku SFÚ v Bratislave. Okrem toho sme si v roku 2013 na Slovensku pripomínali aj 20. výročie vzniku ASFK, hlavného organizátora filmologických konferencií. Program konferencie určovali vybrané tematické okruhy: 1) film ako médium kultúrnej pamäti – reprezentácie pamäti a histórie vo filme; kultúrna pamäť v druhoch a žánroch filmu, reflexivita a pamäť filmu, 2) médiá a kultúrna pamäť – mediácia pamäti: spomienky uchovávané a tvarované médiami; podiel médií na tvorbe a cirkulácii kultúrnych spomienok, 3) filmový archív ako inštitúcia kultúrnej pamäti – archívne horúčky: impulz fascinácie, recyklácia, apropriácia – stratégie hľadania a používania archívneho filmového materiálu, a pod.

Keď sa o niekom dozviete, že nedokončil tri školy, obvykle očakávate, že jeho životný / profesionálny príbeh bude rozprávaním o neúspechu. V prípade slovenského režiséra Jána Kadára (1918 – 1979), ktorý nedokončil ani štúdium práva na Karlovej univerzite, ani Školu umeleckých remesiel u Karola Plicku v Bratislave, ani FAMU, to ale neplatí. Jeho život a tvorba sú príbehom úspešného filmára, ktorý nakrútil divácky populárne i experimentujúce diela (prirovnávané k tvorbe Alaina Resnaisa), zaradil sa k zakladateľským osobnostiam slovenskej kinematografie, spolutvorcom ur-vlny českého filmu, stal sa uznávaným tvorcom kanadského filmu, ale nemal žiaden „papier“, oprávňujúci ho k režírovaniu. Ján Kadár získal Oscara i Zlatý glóbus. V roku 1969 ho New York Times zaradili medzi päťdesiat najdôležitejších režisérov sveta. Kniha Václava Maceka analyzuje jeho celovečerné i krátkometrážne diela a sleduje súvislosti osobného a umeleckého života.

Portrét Alberta Marenčina sa pokúša o sugestívne, zasvätené predstavenie osobnosti i umeleckého naturelu Marenčina ako výtvarníka, spisovateľa a filmára a zároveň o kritické zhodnotenie jeho prínosu pre vývoj slovenského filmu v druhej polovici 20. storočia. S cieľom čo najvýstižnejšie načrtnúť možnosti pôsobenia a jeho výkony v slovenskej filmovej kultúre sa spolieha najmä na rozbor a zasvätené komentovanie historických dokumentov, ktoré pestro ilustrujú Marenčinove filmové aktivity. Jednotlivé kapitoly sa venujú etapám jeho životnej cesty, resp. podrobne rozoberajú najdôležitejšie projekty jeho tvorivej dráhy, napríklad Pieseň o sivom holubovi, Prípad Barnabáš Kos, Prerušená pieseň, Muž, ktorý luže a ďalšie. Autorský text rozčlenený do deviatich kapitol sa dialogicky prepája s piatimi vybranými exkurzmi, teda citovanými dokumentmi, predovšetkým diskusnými príspevkami Alberta Marenčina na rôznych stretnutiach československých filmových pracovníkov alebo pri príležitosti filmových festivalov.