Štefan Uher je symbolom generácie, ktorá celý aktívny tvorivý život prežila v zajatí totalitnej moci. Uher začínal s réžiou začiatkom päťdesiatych rokov, keď práve vrcholili stalinské procesy, končil s ňou v prvých rokoch obnovovania  kapitalizmu v Česko-Slovensku. Monografia sleduje spletité vzťahy diela, súvislosti s domácou i zahraničnou produkciou, ale neobchádza ani intímne peripetie umelcovho života.

Keď sa o niekom dozviete, že nedokončil tri školy, obvykle očakávate, že jeho životný / profesionálny príbeh bude rozprávaním o neúspechu. V prípade slovenského režiséra Jána Kadára (1918 – 1979), ktorý nedokončil ani štúdium práva na Karlovej univerzite, ani Školu umeleckých remesiel u Karola Plicku v Bratislave, ani FAMU, to ale neplatí. Jeho život a tvorba sú príbehom úspešného selfmademana, filmára, ktorý nakrútil divácky populárne i experimentujúce diela (prirovnávané k tvorbe Alaina Resnaisa), zaradil sa k zakladateľským osobnostiam slovenskej kinematografie, spolutvorcom ur-vlny českého filmu, stal sa uznávaným tvorcom kanadského filmu, ale nemal žiaden „papier“, oprávňujúci ho k režírovaniu. Ján Kadár získal Oscara i Zlatý glóbus. V roku 1969 ho New York Times zaradili medzi päťdesiat najdôležitejších režisérov sveta.

Monografia venovaná priekopníkovi a jednému z najvýznamnejších tvorcov slovenskej kinematografie je dielom autorky reprezentujúcej našu najmladšiu filmologickú generáciu. Vo svojom texte sleduje Bielika a jeho tvorbu čo najkomplexnejšie: od genofondu a fyziologických dispozícií až po obraz človeka-tvorcu, ktorý sa raz prispôsobuje prostrediu, inokedy ho sám aktívne mení. Hanákovej kritická monografia zúročuje štúdium v archívoch, rozhovory s pamätníkmi i čerstvé metodologické impulzy tzv. nových dejín filmu. Predstavuje Bielika v mnohosti jeho identít: ako Jánošíka – národného umelca a národnú ikonu, víťaza i porazeného, chlapa i chlapáka, každopádne ako fascinujúcu osobnosť, ktorá silne a nezvratne poznamenala podobu našej kultúry.

Tiitul z edície monografií tvorcov, ktorí zásadným spôsobom vstúpili do dejín slovenskej kinematografie, prináša pohľad na život a dielo jedného z jej najoriginálnejších a súčasne najvýznamnejších predstaviteľov. Autori monografie o Jurajovi Jakubiskovi sa vo svojom texte sústreďujú nielen na priblíženie filmárovej tvorby od jej začiatkov až do dnešných dní, ale najmä na zachytenie neopakovateľnej autorskej signatúry, ktorá akoby sa v každom režisérovom filme rodila vždy nanovo. Texty dopĺňa kompletná filmografia režiséra vrátane ocenení, výberová bibliografia k tvorbe a osobnosti Juraja Jakubiska a množstvo fotografií.

Keď sa o niekom dozviete, že nedokončil tri školy, obvykle očakávate, že jeho životný / profesionálny príbeh bude rozprávaním o neúspechu. V prípade slovenského režiséra Jána Kadára (1918 – 1979), ktorý nedokončil ani štúdium práva na Karlovej univerzite, ani Školu umeleckých remesiel u Karola Plicku v Bratislave, ani FAMU, to ale neplatí. Jeho život a tvorba sú príbehom úspešného filmára, ktorý nakrútil divácky populárne i experimentujúce diela (prirovnávané k tvorbe Alaina Resnaisa), zaradil sa k zakladateľským osobnostiam slovenskej kinematografie, spolutvorcom ur-vlny českého filmu, stal sa uznávaným tvorcom kanadského filmu, ale nemal žiaden „papier“, oprávňujúci ho k režírovaniu. Ján Kadár získal Oscara i Zlatý glóbus. V roku 1969 ho New York Times zaradili medzi päťdesiat najdôležitejších režisérov sveta. Kniha Václava Maceka analyzuje jeho celovečerné i krátkometrážne diela a sleduje súvislosti osobného a umeleckého života.

Portrét Alberta Marenčina sa pokúša o sugestívne, zasvätené predstavenie osobnosti i umeleckého naturelu Marenčina ako výtvarníka, spisovateľa a filmára a zároveň o kritické zhodnotenie jeho prínosu pre vývoj slovenského filmu v druhej polovici 20. storočia. S cieľom čo najvýstižnejšie načrtnúť možnosti pôsobenia a jeho výkony v slovenskej filmovej kultúre sa spolieha najmä na rozbor a zasvätené komentovanie historických dokumentov, ktoré pestro ilustrujú Marenčinove filmové aktivity. Jednotlivé kapitoly sa venujú etapám jeho životnej cesty, resp. podrobne rozoberajú najdôležitejšie projekty jeho tvorivej dráhy, napríklad Pieseň o sivom holubovi, Prípad Barnabáš Kos, Prerušená pieseň, Muž, ktorý luže a ďalšie. Autorský text rozčlenený do deviatich kapitol sa dialogicky prepája s piatimi vybranými exkurzmi, teda citovanými dokumentmi, predovšetkým diskusnými príspevkami Alberta Marenčina na rôznych stretnutiach československých filmových pracovníkov alebo pri príležitosti filmových festivalov.