Prvá česká štúdia v edícii Moderný film sa venuje mnohovrstvovému filmu Petera Greenawaya, ktorý bol po svojom uvedení podrobený najrôznejším interpretáciám. Zdeněk Hudec sa preto rozhodol vytvoriť niekoľkostupňovú analýzu, akúsi "kuchárku" toho ako čítať (jesť) tento film. Najprv sa tu venuje základným stavebným prvkom (mizanscéna, kamera, strih, hudba), nasleduje pasáž bohatá na odkazy k iným dielam (výtvarným či filmovým) a kontextom. Skúša vnímať snímku ako politickú alegóriu na thetcherovskú Britániu a následne ako lingvistickú záhadu či historickú prácu. Pritom vychádza z bohatej literatúry, ktorá bola tomuto filmu venovaná, z rôznych verzií scenára aj s rozhovorov, ktoré poskytol k filmu sám režisér.

Zborník textov k legendárnemu snímku Františka Vláčila poskytuje priestor pre nové zhodnotenie tohto filmu z pohľadu znalcov z najrôznejších odborov, ktorí skúmajú jeho rôzne stránky: históriu a okolnosti vzniku, kritické prijatie u nás aj v zahraničí, podobu Vančurovej predlohy a jej stvárnenie vo filme, rozbor hudby a zvuku, strihovú skladbu, kontext širokouhlého filmu, filmový stredovek a stredovek vo filme, rodový pohľad. Ďalej zborník obsahuje unikátny súbor reprodukcií kostýmových návrhov z dielne Theodora Pištěka a doteraz nepublikované rozhovory s ľuďmi, ktorí sa na vzniku filmu podieľali. Osobitný oddiel je venovaný tzv. Kráľovským obrazom, ktoré nakoniec neboli realizované. Svojim obsahom sa kniha snaží vykročiť z trochu začarovaného kruhu nekritickej idealizácie a glorifikácii tohto snímku v českom prostredí a dať priechod problematickejším analýzam na túto tému.

Budúcnosť prinesie nové databázy, v ktorých budú obsiahnuté všetky technické a estetické informácie potrebné na výrobu filmu. Budú tam digitálne informácie o svetle, textúre, pohybe, kostýmoch, priestore atď. Budú tam trojrozmerné záznamy lokácií z celého sveta - interiéry katedrál, národné parky, planiny Antarktídy i Sahary, ulice veľkomiest. Budú tam schematické typológie ľudských pováh, dialógov a konfliktných situácií. Do databázy sa vojde celé kultúrne dedičstvo ľudstva. Technológia umožní čoraz silnejšiu a jednoduchšiu kontrolu nad filmovým umením. V kombinácii všetkých prvkov filmu si len filmová emócia zachová svoju jedinečnosť.

Toto kniha je o tom, ako sa pomocou štruktúry tvorí filmová emócia.

Kniha tandemu filmových historikov V. Maceka a J. Paštékovej Dejiny slovenskej kinematografie 1896 – 1969 predstavuje prvý z dvoch zväzkov ich rozšíreného a prepracovaného druhého vydania, ktoré Slovenský filmový ústav realizuje v spolupráci so Stredoeurópskym domom fotografie a VŠMU. Po dvadsiatich rokoch od prvého projektu dejín (1997) sa autori vracajú k mapovaniu vývoja kinematografie a filmovej kultúry na Slovensku, aktualizujú pohľad na jej jednotlivé zložky – tvorbu, výrobu, distribúciu, techniku, kinofikáciu, školstvo, filmovú reflexiu, využívajú nové prístupy i zdroje informácií. Predložené národné dejiny starostlivo sledujú dialóg s českou, poľskou, maďarskou, rakúskou produkciou, národné je tu v pevnej symbióze s medzinárodným.

Súbor príspevkov sa pokúša zachytiť spoločné kultúrne korene štvoruholníka kinematografií Poľska, Maďarska a Česko / Slovenska od konca 2. svetovej vojny až po súčasnosť. Sleduje styčné východiskové body: podobnú historickú skúsenosť, témy a motívy aj s presahmi do okolitých krajín. Publikácia vychádza v anglickom jazyku, a je teda aj reprezentatívnym pohľadom na túto kapitolu kinematografických dejín pre anglofónne prostredie.

Vzťahom tela, umením tanca a jeho zachytením objektívom kamery sa doteraz u nás nikto podrobnejšie nezaoberal. Prelomovým pokusom sa stáva táto štúdia, ktorá sa snaží preskúmať niektoré aspekty tohto prelínania. Autorka tento vzťah skúma už od vzniku fotografie, ktorá sa na vedecké účely snažila zachytiť rôzne podoby tela a neskôr aj jeho pohyb, čo bol predstupeň jeho filmového záznamu. Cez postupný vývoj tanečných techník potom preniká do počiatočného stretnutia týchto dvoch odvetví v mainstreamových filmoch od dych vyrážajúcich choreografií Busbyho Berkeleyho cez muzikály s Fredom Astairom až po erotizujúce diskofilmy druhej polovice 20. storočia. Ďalej sa potom venuje špecializovanému žánru experimentálnych filmov Screen Dance, kde je vyjadrenie filmového média podriadené pohybom tanečníkova tela.

Ako prvý zväzok novej edície Akta F vychádza štúdia Kataríny Svatoňovej, ktorá sa zaoberá vývojom vnímania priestoru vo filme a filmových teóriách a ich vzťahov k všeobecným priestorovým teóriám v literatúre, psychológii, fyzike či filozofii a k reálnemu, žitému priestoru. Autorka prichádza k záveru, že priestor je základnou kategóriou, na ktorej stojí film ako umelecké dielo aj ako médium sprostredkujúce realitu. Film tak stojí na pomedzí fikčnej reprezentácie (ako dvojdimenzionálné spodobnenie) a trojdimenzionálnej reality, má teda kvalitu akéhosi 2,5 D priestoru.

Monografický sborník textů "BÉLA TARR. V oku velryby" se pokouší osvětlit z různých úhlů pohledu dosavadní dílo stěžejního maďarského režiséra současnosti - Bély Tarra. Monografie vychází u příležitosti Tarrovy retrospektivy na Letní filmové škole v Uherském Hradišti 2010, které se tvůrce osobně zúčastní. Jedná se o první knihu z plánované edice Iniciály, která by každoročně měla českému čtenáři přibližovat jednoho výrazného filmového tvůrce, jehož kompletní dílo bude představeno na některém z budoucích ročníků LFŠ. Kniha je rozdělena do dvou oddílů - Texty a Rozhovory. V první části jsou publikovány domácí i zahraniční studie o jednotlivých Tarrových dílech či aspektech jeho tvorby. Druhou část tvoří soubor rozhovorů se samotným tvůrcem i jeho nejbližšími spolupracovníky. Kniha je vybavena přehledovou filmografií a bibliografií.

Jako určitý pandán ke slavným a českému čtenáři dobře známým pamětem španělského filmového režiséra Luise Bunuela "Do posledního dechu" vyšly na počátku 90. let vzpomínky jeho ženy Jeanne vzešlé z rozhovorů s mexickou novinářkou Marisol Martín del Campo. V jejích vzpomínkách se její život dělí na dvě odlišné etapy: dětství a mládí Jeanne Rucarové v rodné Francii a (brzké) manželství s Luisem Bunuelem, které spolu s historickými událostmi převrátilo její život na ruby. Její memoáry jsou vzpomínkami ženy, která se musela vzdát svých ambicí (gymnastika, hra na piano) ve prospěch dominantního manžela-umělce, jemuž měla vytvářet klidné rodinné zázemí. Její zážitky vykreslují obdivovanou postavu věčného rebela a nekompromisního libertýna v jiném světle, náhle se odhalují jeho jiné stránky: překvapivě konzervativní postoje, mačismus, kterým dusil nesmělé pokusy své ženy o emancipaci. Druhou stranu ale představují chvíle opravdové lásky a poctiů porozumnění.