Počas dramaturgického pôsobenia v spravodajskom (1959 - 1961) a v dokumentárnom (1963 - 1971) filme som (Rudolf Urc) spolupracoval s mnohými dramaturgmi, režisérmi, kameramanmi a strihačmi na celom rade scenárov, šotov, filmov. Okrajovo sa dotýkam aj neskorších rokov, v ktorých sa príbehy mojich protagonistov rozvíjali, komplikovali alebo uzatvárali. Neraz sa k tým spomienkam vraciam a vnímam ich v kontexte celkovej situácie v spoločnosti. Vybavujú sa mi mnohé spojenia s časom, v ktorom sme žili, so spoločenskou a politickou klímou, ktorej sme boli účastníkmi a priamymi aktérmi. V popredí budú moje najosobnejšie zážitky a poznatky zo spolupráce s majstrami slovenskej dokumentárnej tvorby, slovom, rekapitulácia stretnutí s predstaviteľmi živej a nasledovaniahodnej vetvy domáceho kinematografického snaženia.

Začátek března ukázal, že jistá míra paralýzy nepostihuje jen tuzemskou filmovou tvorbu – o čemž se dlouhodobě píše –, ale i tuzemské, s kinematografií spojené instituce. Konkrétně cenu Český lev. Členové ČFTA rozdali nevídaným kobercovým náletem většinu cen historickému snímku Masaryk, pokusu o portrét československého velvyslance v Londýně během Mnichova. O tom, že je to rozhodnutí absurdní, nemá smysl se příliš rozepisovat, protože už o něm bylo napsáno dost. Akademici provedli fantastického Copperfielda, když šmahem víceméně nechali zmizet českou produkci uplynulého roku. Což je paradoxní dvojnásob, protože na ni mají ze své podstaty upozorňovat. Vznikl ale dojem, že nic jiného zajímavého tu loni nevzniklo. Hotovo. Nazdar. Velké dobové bijáky vpřed, ostatní není kinematografie. Nemá ani smysl se vracet k taktickému úkroku distributora, který sehrál s Akademiky partii stylem šach-mat po dvou tazích a protlačil snímek mezi nominovatelné, přestože měl širokou premiéru až po Lvech. Jednání distributora je čistě pragmatické a kromě toho, že všichni vidíme ohýbání pravidel, distributor není hlavní problém. Smysluplnější je se ptát, co konkrétně snímek Masaryk přináší nového, podnětného, zajímavého – myšlenkově i filmařsky –, když už má štempl na výjimečnost. A nebo, jakou hodnotu, řekněme etickou či občanskou má, protože jde, koneckonců, o dílo, které reflektuje české dějiny a má tedy nějaké ambice přispívat k uvažování o nich i o „nás“ jako o Češích. Jak na tom v tomto ohledu Masaryk je, rozkrývá článek Jaroslava Pinkase věnovaný fenoménu Mnichova ve filmu na s. 25 – 31.

Kdysi budila pozdvižení na filmovém festivalu v Cannes herecká diva Brigitte Bardot svými (na svou dobu) odvážnými fotkami v bikinách na pláži. O více než půl století později je příběh zcela jiný. Letos největší rozruch na právě skončeném festivalu vyvolala americká korporace Netflix. Poskytovatel on-line obsahu se v uplynulých dvou letech přerodil ve filmové studio a vedle silného proudu seriálů se pustil i do vlastní filmové produkce v oblasti, kterou hollywoodská studia víceméně vyklidila – dramat, komedií, thrillerů a autorských filmů (aktuálně třeba usiluje o film Martina Scorseseho The Irishman) se středním rozpočtem určených většinou pro diváky středního věku a výš, jimž současný blockbuster příliš potěšení nenabízí.

Pod novým šéfem produkce Scottem Stuberem má v plánu desítky filmů ročně. Dva z nich se letos dostaly i do hlavní soutěže v Cannes: sci-fi Okja korejského režiséra Bong Joon-hoa a komedie Noaha Baumbacha The Meyerowitz Stories s Dustinem Hoffmanem. Rozhodnutí uměleckého ředitele Thierryho Frémauxe bylo zpočátku bráno jako odvážné. V momentě, kdy Netflix oznámil, že snímky neuvede do francouzských kin, ale pouze na své vlastní platformě, se odvaha změnila v podrývání francouzských kinařů. Následně vedení Cannes změnilo statut festivalu s tím, že pokud chce film soutěžit, bude muset mít napříště premiéru i v kinech. Není pochyb o tom, že sledujeme v přímém přenosu proměnu audiovizuálního trhu a nastavování nových pravidel. O tom, co roztržka vlastně znamená, jak je možné jí rozumět a kam se bude vyvíjet její další dějství, píše ve své reportáži z Cannes Jakub Felcman na s. 6.

Na festivale v Cannes tento rok súťažili dva slovenské filmy. Do sekcie Cinéfondation sa dostala Atlantída, 2003 študenta VŠMU Michala Blaška a po prvý raz v histórii me mali zástupcu aj v súťaži Un certain regard vďaka snímke Györgya Kristófa OUT. Cenu si z festivalu nepriniesli, ale o úspechu sa dá hovoriť aj bez nej. Aktuálna rezentácia tunajšej kinematografie na francúzskom festivale nás inšpirovala na prieskum histo-rickej účasti slovenských filmov a tvorcov v Cannes. Výsledky nájdete v Téme čísla. Film.sk tentoraz prináša až dva rozhovory. V tom kratšom nám o svojich skúsenostiach so spravodajským, s dokumentárnym a s animovaným filmom rozpráva Rudolf Urc a nájdete ho pod hlavičkou rubriky Profil, pretože pán Urc oslávi osemdesiatku. Hlavný rozhovor je venovaný mladej režisérke (a herečke) Tereze Nvotovej, ktorá sa púšťa do problémových tém a svojimi filmami chce vyprovokovať diskusiu. Najnovšie to platí pre jej Špinu, o ktorej sa dočítate aj v rubrike Novinky.

V májovom čísle Film.sk síce chýba rubrika Novinky, ale apríl bol pomerne bohatý na udalosti, takže je o čom hovoriť. V rubrike Ohlasy reflektujeme bilančnú prehliadku Týždeň slovenského filmu a informujeme aj o držiteľoch slovenských národných filmových cien Slnko v sieti. Na krátky rozhovor do rubriky Aktuálne sme oslovili režiséra Jana Hřebejka, tvorcu Učiteľky, ktorú členovia Slovenskej filmovej a televíznej akadémie vybrali za najlepší domáci hraný film uplynulého roka. Na VŠMU sa koncom apríla konalo Visegrad Film Forum so zaujímavými hosťami a viacerí z nich majú svetové renomé, o čom sa takisto dočítate v rubrike Ohlasy. No a hneď niekoľko slovenských a koprodukčných snímok sa nachádza medzi recenziami: ide o tituly Hotel Úsvit (r. M. Rumanová), Cez kosti mŕtvych (r. A. Holland), Vlk z Královských Vinohrad (r. J. Němec), Cuky Luky film (r. K. Janák) a do zostavy patrí aj Český Alláh, ktorý v českej produkcii nakrútila slovenská autorka Zuzana Piussi.

Kniha rozhovorov Iris Kopcsayovej s Pavlom Brankom obsahuje debaty na spoločenské, politické a filozofické témy: o konzumnej spoločnosti, o utečencoch, o slovenskom štáte, o filme, o viere v boha, ateizme, eutanázii či o zmysle života. Odkrýva Brankove postoje k osobnejším otázkam, ako sú vernosť, láska, manželstvo či problematický vzťah k ženám. Sú to všetko originálne názory vzdelaného človeka, ktorý má za sebou životnú skúsenosť z viacerých politických režimov, človeka, ktorý prežil Mauthausen, ale uchoval si duševnú sviežosť a životný optimizmus.

Každý deň čítame, počúvame či sledujeme rôzne rozprávania na pokračovanie, ktoré sa vracajú k tým istým postavám, príbehom či svetom. Ako sú vystavaná? Akým spôsobom vedú našu pozornosť? Možno im vôbec porozumieť čo by samostatným dielam? Odpovede hľadá filmový teoretik Radomír D. Kokeš (autor knihy Analýza filmu) na príklade televíznych seriálov. Vysvetľuje práve skrze ich vnútorné usporiadanie, prácu s divákom a hľadanie jednotného prístupu k rôznorodým dielam. Výklad je rozdelený do troch oddielov a jeho názornosť posilňuje množstvo rozmanitých príkladov, čiastkových rozborov i rozsiahlejších podrobných analýz seriálov, ktoré čitateľ pozná či možno bude chcieť spoznať. Kniha Svety na pokračovanie ponúka úplne nový pohľad na fenomén seriálového rozprávania, čo môže zaujať odborníkov a rovnako aj fanúšikov seriálov.

Publikácia Vyjsť z temnoty je druhým titulom knižnej edície časopisu Kino Ikon Cinestézia, ktorá sa zameriava na publikovanie domáceho a svetového progresívneho myslenia o filme a audiovizuálnej kultúre. Vyjsť z temnoty je esej vo forme listu, ktorý francúzsky filozof a historik umenia Georges Didi- Huberman adresuje maďarskému režisérovi Lászlóovi Nemesovi. Prostredníctvom analýzy jeho filmu Saulov syn (Oscar za najlepší cudzojazyčný film, Veľká cena poroty a Cena FIPRESCI na festivale v Cannes) skúma Didi-Huberman hranice a možnosti zobrazenia jednej z najväčších katastrof 20. storočia – šoa, nazývanej Nemesom aj "čiernou dierou uprostred nás“. Môže fikcia a realistický filmový obraz túto „čiernu dieru“ vyniesť na svetlo? Didi-Huberman sa v texte prejavuje ako nesmierne pozorný a poučený divák. Dôslednou analýzou formálnych aspektov umeleckého diela dokáže preniknúť do jeho hĺbky a objasniť tak rôzne, voľným okom niekedy ťažko postrehnuteľné významy.

Aprílové číslo Film.sk venuje veľký priestor recenziám slovenských filmov. Sú medzi nimi tituly Piata loď (r. I. Grófová), Diera v hlave (r. R. Kirchhoff ), Masaryk (r. J. Ševčík), ale aj Obchádzka na ceste k dokonalej ilúzii, ktorú do kín neponúka distribučná spoločnosť, ale tvorcovia filmu. A takisto Únos, o ktorom sa už dopredu hovorilo ako o dôležitom filme a po premiére sa zvrtla reč aj na jeho vysokú návštevnosť. Tri z recenzovaných filmov sa pritom venujú dôležitým obdobiam/udalostiam/osobnostiam z (nielen) slovenskej histórie a platí to aj o Únose, ktorý sa vracia v čase tak, že je vlastne prudko aktuálny. Jeho producent Milan Stráňava v rozhovore spomína i ďalšie plánované filmové exkurzy do histórie.