Medená veža (1970) Prvá časť diptychu zo Stratenej doliny je skvelou dobrodružnou romancou odohrávajúcou sa v impozantných kulisách Vysokých Tatier. Osudová dráma, miestami odľahčená siláckymi rečami drsných chlapov ani dnes nestráca na svojej diváckej atraktívnosti. Orlie pierko (1971) Voľné pokračovanie Medenej veže v mnohom nadväzuje na úspech svojho predchodcu. Nerozluční priatelia, bývalí pašeráci Starec a Valér sa vracajú z väzenia do Stratenej doliny, aby začali nový bezúhonný život. No nebude to jednoduché. Ani miestny strážca zákona im veľmi nedôveruje. Noční jazdci (1981) Oproti sebe stoja dvaja zásadoví, nekompromisní muži. Jeden má za sebou obyvateľov chudobnej dediny, druhý zákon. Konflikt čaká na vyvrcholenie v záverečnej prestrelke. Výstrely z pušiek nakoniec padnú, no nestane sa tak na divokom západe ale na slovensko-poľskom pohraničí. Michal Dočolomanský v úlohe pašeráka koní a Radoslav Brzobohatý ako pražský colník sa v Hollého Nočných jazdcoch stretli v takmer westernovej konfrontácii, zasadenej do neistých a často dramatických rokov novozaloženej Československej republiky.

Kristove roky (1967) Andrej (Vlado Müller) a Juraj (Jiří Sýkora) sú bratia. Andrej, stíhací pilot, je od prírody bojovný a odhodlaný. Maliar Juraj, Slovák žijúci v Prahe, sa po tridsiatke trochu bezradne zamýšľa nad bezcieľnosťou svojho dovtedajšieho života. Dlho žil nezáväzne a bezstarostne, no už nadišiel čas, keď sa konečne treba rozhodnúť - vybrať si medzi dvomi ženami, medzi dedinou a mestom, dať prednosť tvorbe alebo remeslu. Túži robiť umenie, ale zároveň dobre vie, že sa musí niečím živiť. A tak si postupne uvedomuje, akú zodpovednosť má voči svojím blízkym, a napokon dospieva k poznaniu, že by mal začať žiť svoj život nanovo a lepšie. Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) Mozaikovité podobenstvo sa síce odohráva v bližšie neurčenom čase a priestore, avšak šialený svet bez ideálov, plný násilia, cynizmu a beznádeje, ktorý pred nami zobrazuje, v mnohých ohľadoch veľmi silne pripomína spoločenskú atmosféru v Československu po auguste 1968 Sedím na konári a je mi dobre (1989) Tragikomické ohliadnutie sa za koncom druhej svetovej vojny a obdobím nástupu komunistickej mašinérie. Na tomto pozadí sa odohráva chvíľami až snový príbeh troch hlavných protagonistov - komedianta Pepeho, frontového vojaka Prengela a židovského dievčaťa Ester, ktoré sa vracia z koncentračného tábora. Traja ľudia bez domova sa snažia naplniť svoju predstavu o šťastí. Vybrali si však zlú dobu.

JA MILUJEM, TY MILUJEŠ (1980) Tragikomický film o ľuďoch z periférie, ktorých zobrazuje bez prikrášlenia, ale s o to väčším porozumením. Aj preto – podobne ako Hanákove predchádzajúce diela 322 a Obrazy starého sveta – skončil v trezore, odkiaľ sa dostal až v roku 1988. RUŽOVÉ SNY(1976) Film o dospievaní, snívaní a prvej veľkej, ale zakázanej láske. V poetickom príbehu o vzťahu medzi dobrosrdečným, trochu naivným poštárom Jakubom a krásnou Cigánkou Jolankou. 322 (1969) Príbeh človeka, ktorý cez hrozbu nevyliečiteľnej choroby prehodnocuje svoj život, hodnoty aj ideály. Chápe svoju chorobu ako „trest“ za svoje nehumánne činy v 50. rokoch. V životnej kríze a v pokuse o vlastnú očistu naráža v kontakte s realitou na bariéru ľahostajnosti, nezáujmu, individuálneho aj kolektívneho sebectva. So svojou chorobou aj životom sa však musí vysporiadať sám.

Komédia o cukrárovi a starom mládencovi Šimonovi, ktorý sa stáva ľahkou obeťou svojho šéfa, matky a zástupu vydajachtivých žien. V príbehu sa objavujú osvedčené prvky takmer všetkých dôležitých období filmovej komédie, počnúc lumiérovskou etudou so záhradnou hadicou cez postavu melancholického tuláka až po postrach okolia - Jacqua Tatiho. Jurajovi Herzovi sa tak podarilo obohatiť nielen kolibskú dramaturgiu 80. rokov, ale najmä skromnú tradíciu slovenskej komédie.

Príbeh rodiny Riečanovcov, ktorá sa po druhej svetovej vojne presťahovala na juh Slovenska, kde po maďarskom utečencovi získala mäsiarstvo. Po bývalom majiteľovi zdedila aj sebavedomého pomocníka bez pevnejších morálnych zásad, Valenta Lančariča. Jeho výpomoc prinesie rodine bohatstvo, no v konečnom dôsledku spôsobí jej rozpad. Režisér Zoro Záhon spojil vo svojom najúspešnejšom filme silný dramatický príbeh s výbornými hereckými výkonmi, medzi ktorými vynikol najmä predstaviteľ pomocníka Gábor Koncz.

Tragikomický príbeh z prostredia východoslovenského vidieka vznikol na základe poviedok Milky Zimkovej, ktorá vo filme zároveň stvárnila hlavnú úlohu. Osudy Johany Ovšenej a jej nemanželskej dcéry Pavlíny sa vzájomne prelínajú. Johana, ktorá žila na dedine ako slobodná matka, prežíva svoj životný omyl opakovane v príbehu svojej dcéry. V divácky najúspešnejšom filme Štefana Uhra sa najmä vďaka dobrej znalosti prostredia podarilo tvorcom verne zachytiť osobitosti regiónu, mentalitu i spôsob života jeho obyvateľov

Oproti sebe stoja dvaja zásadoví, nekompromisní muži. Jeden má za sebou obyvateľov chudobnej dediny, druhý zákon. Konflikt čaká na vyvrcholenie v záverečnej prestrelke. Výstrely z pušiek nakoniec padnú, no nestane sa tak na divokom západe, ale na slovensko-poľskom pohraničí. Michal Dočolomanský v úlohe pašeráka koní a Radoslav Brzobohatý ako pražský colník sa v Hollého Nočných jazdcoch stretli v takmer westernovej konfrontácii, zasadenej do neistých a často dramatických rokov novozaloženej Československej republiky.

Po Pomocníkovi v poradí druhá filmová adaptácia diela z románovej tvorby Ladislava Balleka sa odohráva vo fiktívnej pohraničnej dedine na juhu Slovenska krátko po druhej svetovej vojne, kedy sa hranice štátov ešte len zakresľovali na mapy. Do druhej polovice 40. rokov sa dostávame cez retrospektívne spomínanie štyridsaťročného spisovateľa na vlastné detstvo. Na neistú dobu, boj colníkov a pašerákov či pestré postavy multikultúrneho južného Slovenska sa tak pozeráme z pohľadu päťročného chlapca.

Tragikomický film o ľuďoch z periférie, ktorých zobrazuje bez prikrášlenia, ale s o to väčším porozumením. Aj preto – podobne ako Hanákove predchádzajúce diela 322 a Obrazy starého sveta – skončil v trezore, odkiaľ sa dostal až v roku 1988. Film Dušana Hanáka a Dušana Dušeka s presvedčivými hereckými výkonmi českej herečky Ivy Janžurovej, Poliaka Romana Klosowskeho a Srba Milana Jelića získal na MFF v Berlíne v roku 1989 prestížne ocenenie – Strieborného medveďa za najlepšiu réžiu.