Režisérka a scenáristka Anna Domček absolvovala štúdium scenáristiky na FTF VŠMU. Pôsobí v občianskom združení FILMSTORY, v rámci ktorého napísala scenáre k viacerým krátkym hraným filmom a režírovala krátkometrážnu drámu Magda (2024). Spolu so svojím manželom a spolurežisérom Šimonom Domčekom predstaví v rozhovore ich celovečerný hraný debut 33 krokov, ktorý bude mať svetovú premiéru v súťažnej sekcii Proxima na 60. ročníku MFF Karlove Vary. Triler vznikol v produkcii slovenskej spoločnosti escadra (rozhovor s producentom Ivanom Ostrochovským tu) a českej spoločnosti endorfilm a vychádza z rovnomenného bakalárskeho dokumentárneho filmu, s ktorým Šimon Domček absolvoval štúdium v Ateliéri dokumentárnej réžie na FTF VŠMU.
Váš film vychádza zo skutočnej udalosti: sleduje Róma Milana Daniela, ktorého ako osemnásťročného brutálne napadli skinheadi. Milan Daniel následne upadol do kómy a prežil klinickú smrť. Po viac ako desiatich rokoch od útoku sa dozvedá, že jeden z páchateľov, Erik (ktorého hrá Robo Mikla), bude prepustený z väzenia a vracia sa späť do Břeclavi. Čo vás na príbehu Milana Daniela oslovilo a prečo ste sa ho rozhodli spracovať?
Anna Domček: Oslovil nás samotný Milan, jeho jazva, jeho poetický spôsob reči, jeho charakter. Chceli sme, aby jeho príbeh dostal hlas, aby nezostalo nevypovedané to, čo sa mu stalo. Práve táto túžba nájsť formu príbehu, ktorý nie je náš, nás preniesla cez všetky ťažkosti natáčania. Cítili sme zodpovednosť voči Milanovi osobne aj voči skúsenosti, ktorou si prešiel.
Šimon Domček: Vždy boli pre nás veľkými vzormi spisovatelia amerického Juhu – William Faulkner, Flannery O’Connorová či pre mňa osobne aj Truman Capote. Písali príbehy, ktoré boli odpozorované zo života, a zámerne sa vymykali interpretácii. Nepísali preto, aby ilustrovali určitú tému. Skôr naopak – ich príbehy boli také živé a protirečivé, že sa tematickému zhrnutiu vzpierali. Zároveň to boli dokumentaristi, nemudrovali, ale snažili sa mechanizmom sveta v procese tvorby trochu viac porozumieť. Dokázali napísať príbehy, v ktorých náš bežný morálny systém prestáva fungovať, zostáva teda iba láska – protestantská láska milosti, určité všeobjímajúce pochopenie. Jednoducho povedané, máme radi príbehy, ktoré nie sú až tak o téme, ale o slabosti a krehkosti, ktoré všetci cítime, a o chybách, ktoré z nich plynú. Jednoducho k sebe vzájomne absolútne scitlivieme.
Snímka je vašim spoločným celovečerným hraným debutom, keďže však vycháza zo Šimonovho bakalárskeho dokumentu, prepájate v nej postupy oboch druhov. Zapájate profesionálnych hercov po boku nehercov (ktorých snímate vo veľkých detailoch), natáčate v reálnych prostrediach, no zároveň je film štylizovaný do experimentu využitím „arthousového“ pomeru strán 5:4, zvukovým dizajnom a výraznou farebnosť, najmä v nočných a snových scénach, odkazujúc na žánrové konvencie trileru. Aké možnosti vám prinieslo prepájanie postupov dokumentu a hraného filmu, ktoré funguje organicky, a ako ste dosiahli autentické výkony od protagonistov, ktorí hrali samých seba?
Obaja: Chceli sme urobiť film, ktorý má štruktúrovaný scenár a v rámci možností daného príbehu sa priblížiť ku klasickému rozprávaniu so začiatkom, koncom a zvratmi. Inšpirovali sme sa reálnymi udalosťami, ale chceli sme urobiť hraný film. Nepracovali sme s napísanými dialógmi. Spôsob natáčania tiež prispel k výsledku – nemali sme dvadsať 12-hodínových dní za sebou. Rodinu sme navštevovali v malom štábe, redukovanom na minimum, na pár hodín denne. Dlhšie nebolo, skrz zdravotný stav hlavného protagonistu, často ani možné natáčať. Niekedy sa podaril záber, niekedy obraz. Počiatočné obmedzenia však prispeli k tvaru, ktorý by nebol v inom produkčnom systéme možný. Dobrou pomôckou bola aj herecká metóda Johna Cassavetesa.
Zobrazujete rodinu rómskeho pôvodu z nižšej socio-ekonomickej vrstvy, ktorú zvyknú filmári zobrazovať stereotypne. Váš film sa však vyhýba glorifikácii chudoby a protagonisti pôsobia veľmi prirodzene. Dotýkate sa tiež témy duševného zdravia, keď naznačuje, že správanie Milana Daniela, negatívne ovplyvňujúce jeho syna Miliho, môže byť spôsobené posttraumatickou stresovou poruchou. Bol váš vedomý zámer zobraziť rómsku rodinu bez zaužívaných klišé?
Obaja: Je to tak. Ďakujeme, zhrnuli ste to presne.
Milan Daniel hrá vo filme sám seba. Ako prebiehala vaša spolupráca, bol spokojný s výslednou podobou filmu?
Obaja: Milan hrá postavu, ktorej príbeh je inšpirovaný jeho životnou skúsenosťou. V Milanovi sme našli človeka, ktorý verí okolnostiam vo filme, v ktorých sa nachádza. Spĺňa pre nás definíciu dobrého herca. Keď sme si s ním vysvetlili obraz – kto je jeho spoluhráč a aká je situácia – Milan tomu uveril. Niekedy sme mali inú predstavu, ako by to mal zahrať, ale on predčil naše predstavy. Svojmu charakteru (ako inak) rozumel a chápal, ako sa autenticky tento charakter správa v danej situácii, ako interaguje. My sme s ním boli veľmi spokojní a našťastie aj on a jeho rodina boli spokojní s filmom.
Prečo ste dali filmu názov 33 krokov?
Obaja: Názov odkazuje ku vzdialenosti medzi Milanovým bydliskom a miestom útoku. Vo filme sme to už neprizvukovali, čakali sme na rozhovor.
Aké máte plány s uvádzaním filmu po jeho svetovej premiére na KVIFF?
Obaja: Radi by sme ho premietli vo väzeniach, aktuálne sme začali komunikáciu so Zborom väzenskej a justičnej stráže (ZVJS).
Rozhovor viedla Barbara Nováková (Národné kinematografické centrum SFÚ).
33 krokov
Súťaž Proxima
Projekcie:
4. júl | 16:00 | Kinosál C (Press & Industry)
4. júl | 19:00 | Městské divadlo (svetová premiéra)
5. júl | 15:00 | Kino Čas
6. júl | 13:00 | Lázně III
7. júl | 14:00 | Kinosál B
