Peter Badač (1986) je absolventom katedry produkcie pražskej FAMU. Počas štúdia absolvoval stáž na Filmovej a televiznej vysokej škole Konrada Wolfa v Potsdam – Babelsberg a v roku 2014 získal štipendium Fulbrightovej nadácie a študoval 8 mesiacov na Ohio University v USA. Má mnoho skúseností z práce na reklamách, televíznych programoch aj z oblasti filmu. Od roku 2010 je producentom v spoločnosti BFILM. K jeho najúspešnejším projektom patria filmy Pandy (2013), ocenený na MFF v Cannes v sekcii Cinéfondation, Sloboda (2017), uvedený na festivale v Locarne a Špina (2017), ktorý bol uvedený na festivale v Rotterdame a získal Cenu českej filmovej kritiky ako film roka 2017. Okrem toho pravidelne prednáša na FAMU a VŠMU, príležitostne hosťuje ako expert a lektor na zahraničných trénigových programoch. Je členom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie.
Čo pre teba znamená byť Producer on the Move?
Musím povedať, že v prvom rade je pre mňa cťou byť medzi 20 nádejnými európskymi producentmi a reprezentovať Slovensko na tomto prestížnom podujatí. Osobitne pre to, lebo účasť nie je automatická a každý z vybraných účastníkov musí splniť celkom prísne podmienky.Verím, že sa mi podarí nadviazať kontakty a povymieňať si skúsenosti z oblasti audiovizuálnej tvorby. Zároveň dúfam aj v nové „insiderské“ informácie o dianí v jednotlivých krajinách, s ktorými by som mohol v budúcnosti spolupracovať . Teším sa tiež na zaujímavé diskusie o nových trendoch v kinematografii a audiovizuálnej produkcii všeobecne.
BFILM produkuje krátke i celovečerné filmy, venujete sa „live-action“ i animovaným fikčným aj dokumentárnym filmom. Máš tu nejakú srdcovú kategóriu? Ako sa mení tvoj prístup ako producenta pri hranom, dokumentárnom a animovanom filme?
Na začiatku som si povedal, že sa ako producent nemôžem venovať všetkému, nie je to v ľudských silách. Začínal som teda pri krátkych autorských animovaných filmoch a venujem sa im doteraz. V priebehu času však pribudli aj animované filmy pre deti, hrané krátko- aj dlhometrážne filmy a vo vývoji máme niekoľko zaujímavých televíznych projektov.
Nemôžem ale jednoznačne vybrať moju srdcovú kategóriu, pretože sa každá spája s tvorcami, s ktorými pracujem už roky. Som však osobne presvedčený o rastúcom význame televíznej tvorby a zmene uvažovania televíznych dramaturgov. Sme svedkami toho, že v posledných rokoch vznikajú veľmi zaujímavé a hodnotné diela práve vďaka participácií televíznych spoločností.
Ako veľmi by mal producent, podľa teba, zasahovať do projektu? Kde je hranica jeho tvorivého vkladu?
Film je kolaboratívne umenie, autor nereprezentuje len sám seba, ale celý tím autorov a spolupracovníkov. Osobne si myslím, že veľmi dôležitá je diskusia. Nie som direktívny typ človeka, vždy sa snažím s autormi diskutovať, hľadať najvhodnejšie riešenia, ktoré naplnia ich umelecké ambície a moje producentské ciele.
Dobrým príkladom by mohla byť spolupráca s Terezou Nvotovou na filme Špina. Tereza je tvrdohlavá autorka, no zároveň otvorená konštruktívnej diskusii a hľadaniu nových riešení. Vďaka tomu sa nám spoločne podarilo vytvoriť film, ktorý zarezonoval svojou umeleckou hodnotou a dosiahol (a dokonca presiahol moje producentské) očakávania, čo sa odzrkadlilo v návštevnosti, reakcií divákov alebo diskusiách o téme na Slovensku a v zahraničí.
Aj Špina, aj Sloboda sú o následkoch ráznych rozhodnutí žien. Lena sa po znásilnení rozhodne mlčať a pokúsi sa o samovraždu, Nora jednoducho odíde od muža a dvoch detí. Je to náhoda, alebo tichá profesionálna fascinácia? (Veď ani Magda Husáková nebola žiadna margarétka.)
Nemôžem povedať, že by som sa špecializoval na ženské príbehy, išlo skôr o náhodu, že boli oba tieto filmy uvedené v ten istý rok. Na druhú stranu som rád, keď tvorcovia prichádzajú so silnými témami, ženskými hrdinkami a zaujímavými príbehmi s potenciálom osloviť divákov na Slovensku a v zahraničí.
Možno viac ako príbeh je pre mňa dôležitá osoba tvorcu, jeho motivácia nakrútiť film. Mám totiž pocit, že dnes vzniká veľké množstvo filmov len preto, lebo môžu. Nikto sa už veľmi nezamýšľa nad tým, či je potrebný, komu je určený a čo si má z neho divák vlastne odniesť. Toto sú pre mňa veľmi dôležité otázky a akonáhle ich nevie zodpovedať ani sám tvorca, tak pre mňa projekt stratí príťažlivosť.
Prosím, povedz nám niečo o projektoch, na ktorých aktuálne v BFILM pracujete.
Momentálne pracujeme s režisérom Vilom Vadnalom na scenári Viliama Klimáčka Panic v podzemí. Ak všetko pôjde tak, ako má, budúci rok by sme ho mohli nakrúcať. Ide o žánrovú kombináciu na štýl Michela Gondryho, ale všetci, ktorí poznajú tvorbu Viliama Klimáčka vedia, že to nebude úplne tak poetické a snové…
Druhým projektom, na ktorom intenzívne pracujeme je celovečerný film Petra Budinského Srdce Veže, ktorý sa momentálne snažíme zafinancovať, aby sme v roku 2019 mohli začať animovať. Čaká nás ešte dlhá cesta, ale verím, že ju zvládneme a v roku 2021 sa diváci dočkajú krásneho a umelecky osobitého rodinného animovaného filmu.
Popri tom nezanedbávam ani krátkometrážnu tvorbu a v roku 2018 by sme mali dokončiť dva krátke animované filmy. Film Dávida Štumpfa a Miši Mihályiovej Koniec budeme onedlho prezentovať na pitching fóre v Annecy a ak všetko pôjde podľa plánu, tak by mal byť hotový do konca roka 2018. Druhým filmom je bábková animácia Martina Smatana Šarkan, s ktorého realizáciou začíname práve v týchto dňoch a dúfame, že sa divákom v premiére predstaví tak, ako predchádzajúci Martinov film (Rosso Papavero – pozn. red.), na festivale v Berlíne v roku 2019.
Keby si odišiel od všetkého, kam by si šiel?
Na festivale v Cannes budem už po štvrtýkrát a pamätám si, že dokáže byť veľmi intenzívny – množstvo stretnutí, prezentácií, nových ľudí, čo človeka po pár dňoch unaví. Preto hneď po skončení programu Producers on the Move odlietam preč od všetkého a pôjdem pozrieť kamarátov do Singapuru a na Nový Zéland, aby som si oddýchol, nabral nové sily do nových projektov, ktoré v BFILM pripravujeme.
