Scenáristka a režisérka Martina Buchelová zaujala festivalový svet svojimi krátkymi študentskými filmami Zelená vlna (2014) a Magic Moments (2016), ktoré sa predstavili na MFF Karlove Vary a MFF Toronto. Po tom, čo spolu s Deborou Pastirčákovou nakrútili trojicu krátkych dokumentárnych filmov o mladých ľuďoch v Európe Swaggiest of the Swaggiest (2023), Maturanti (2023) a Bosphorus Kid (2024), bude mať znovu v Karlových Varoch premiéru jej celovečerný hraný debut Milovník, nie bojovník.
Vo viacerých krátkych filmoch si sa venovala svetu dospievajúcich ľudí. Čím ťa tento svet oslovuje?
Je to tak trochu náhoda, oslovujú ma všetky vekové kategórie. Dôležitejší je skôr charakter postavy. Nedávno som myslela na to, že postava, ktorú by som raz chcela vedieť vo filme dostatočne zaujímavo zobraziť, je žena okolo 50-60 rokov, ktorá nosí stále tú istú igelitku – stará sa o rodinu, nevzdáva sa a ostáva dobrý človek. Často sú to tieto tety, mamy. Samozrejme, aj muži s podobným nastavením (a s igelitkou) sú pre mňa zaujímaví. Skrátka, láskaví ľudia v tomto zvláštnom svete.
Čo sa týka dospievajúcich, myslím, že mnohí autori zobrazujú ich príbehy, pretože je to turbulentný vek plný zvratov a zmien. Ľudia zisťujú, kým sú, ako sa zachovajú, komu dajú šancu a ako chcú žiť. Prechádzajú mnohými zmenami a to je pre príbehy zaujímavé. V mojich prípadoch mi ani tak nešlo o samotný vek, zaujímali ma skôr konkrétne postavy, ktoré akosi ten vek mali.
S predstaviteľkou jednej z hlavných úloh Michaelou Kostkovou si spolupracovala už viackrát – napríklad v Magic Moments stvárňujú s Miou Sofiou Arpášovou sestry, čo si zopakovali aj v Milovník, nie bojovník. Písala si scenár filmu pre ňu, respektíve pre ne? Ak sa nemýlim, obe pritom nie sú herečky a objavili sa prakticky iba v tvojich filmoch.
Nie je to úplne tak, možno spolovice. Hlavnou postavou vo filme Milovník, nie bojovník je Andrej, zdanlivo veselý, ale v skutočnosti trápiaci sa mladý človek, ktorý hľadá v živote zmysel. Hlavné bolo nájsť Andreja. Postavu Miši som dopísala neskôr. Keby sa postavy Miši a Mie vyvinuli smerom, ktorý by nesadol týmto dvom neherečkám, tak by som ich neobsadila. Ale ako som postavy písala, mala som pocit, že by tie momenty zahrať vedeli.
Zároveň, keďže som už mala s oboma skúsenosť a viem, aké sú obe talentované a akú hravosť a láskavosť vedia vo filme stvárniť, podvedome som na ne myslela. Premýšľala som nad tým, že by som pri nakrúcaní môjho debutu mala trochu jednoduchšiu situáciu, lebo už viem, že by som sa na ne vedela spoľahnúť. Rovnako som vnímala aj postavu Adama, ktorého stvárnil Adam Burčík, keďže s ním som tiež už predtým spolupracovala (Adam a Mia obaja chodili do detského divadelného súboru Lano, tam som ich spoznala). Postavy určite nie sú ako naši predstavitelia, ale počas písania som myslela na to, či by vedeli jednotlivé situácie zahrať a pre zjednodušenie som ich pomenovala rovnako. Napokon to tak ostalo aj vo filme.
Najdôležitejší však bol Andrej a to, aby k jeho predstaviteľovi sadla Miša a jej predstaviteľka. A k nej zas Mia a k nej Adam a Adam k Andrejovi. Casting bol zložitý proces a mali sme skutočne veľmi šikovné herečky a hercov, ale napokon najviac k postave Andreja, ktorého hrá Adam Kubala, sadla Michaela Kostková. A k nej zase Mia Arpášová a tak ďalej.
Medzi hlavnými predstaviteľmi som na castingu nehľadala romantickú iskru alebo príťažlivosť. Myslím, že pokiaľ je medzi hercami dôvera, náklonnosť sa vo výkone „naimituje“. Hľadala som skôr prirodzené priateľstvo, rešpekt, aby jeden bol zvedavý na druhého názory a aby chápali humor toho druhého. Dôležité bolo, aby sa pred sebou nehanbili a vedeli sa jeden na druhého pri výkone spoľahnúť. To som najviac vnímala medzi Adamom Kubalom a Michaelou Kostkovou.
Ako si už aj naznačila, oproti predchádzajúcim filmom si zmenila perspektívu, tentoraz sledujeme príbeh skôr cez mužskú postavu. Prečo si sa tak rozhodla?
Než som napísala scenár filmu Milovník, nie bojovník, venovala som sa štúdiu materiálov a noviel slovenskej autorky Boženy Slančíkovej Timravy, pretože som plánovala adaptovať jej diela. Je to historická látka a hoci sú v nej aj veľmi zaujímavé mužské postavy, hlavný dôraz je na ženách. Aby som si osviežila myseľ od zložitej historickej témy plnej ženských postáv, začala som písať príbeh zo súčasnosti o mužskej postave a dnešných problémoch, v podstate ako kontrast k Timrave. Pôvodne bolo v scenári aj veľa internetu, gifiek, vlastne čokoľvek, čo vyjadrovalo emóciu postavy zo súčasnosti.
Keďže v mojom príbehu inšpirovanom novelami Timravy postavy dosť často niekam chodili, Andrej z Milovníka v mojej mysli najprv hlavne ležal s počítačom na posteli v izbe u babky a vyzeral, že sa len fláka. Ale to mala byť len mylná prvotná predstava. Chcela som ukázať, že to tak vôbec nie je a že vôbec nie je taký ľahkovážny, akoby sa mohlo zdať. Napokon sme sa rozhodli aj s producentkami z NINJA FILM, že budeme debutovať príbehom o tomto chlapcovi a historickú tému Timravy necháme na neskôr.
Aj keď hlavnou líniou filmu je vzťah medzi Andrejom a Mišou, venuješ sa aj témam ako alkoholizmus, grooming či problematické alebo chýbajúce mužské vzory. Aké dôležité bolo pre teba venovať sa týmto problémom?
Závislosť je plíživá, smutná a ohlupujúca. Nie je ľahké sa z nej vymaniť. Ale Andrej dospieva a postupne si uvedomuje, že chce mať pevné vzťahy, domov a nechce piť. Chce svoju ťažobu riešiť, lebo inak sa zblázni. Aj keď sa môže zdať, že je privilegovaný syn zabezpečených rodičov, hlavné veci si musí vybaviť sám. Vlastne ako každý. Keď človeku ubližujú druhí ľudia, je to nanič, ale najdivnejšie je, keď si človek ubližuje sám. A s tým sa Andrej na pozadí filmu vyrovnáva.
Čo sa týka problematických alebo chýbajúcich mužských vzorov, nešlo mi primárne o to, aby som kritizovala slabé mužské vzory. Najprv som mala vymyslenú jednu postavu, druhú postavu, potom rôzne situácie a napokon vznikol príbeh, ktorý odrazu ožil a v ňom sa prirodzene odzrkadlili aj ostatné postavy. Skoro každá z postáv, mužských aj ženských, robia, čo môžu a čoho sú schopní. Väčšina, skrátka, potrebuje niekam a k niekomu patriť, akurát sa zamotá do vecí, do ktorých ani nechce. Každý je niekedy slabý vzor. Jedine postava Kamila je vyslovený šmelinár a špekulant a nie je mu pomoci, ale ostatným by som dala šancu.
Samotný Andrej sa naozaj snaží žiť, aby sám seba zniesol. Aj keď niečo pokazí a možno dokonca aj navždy zničí, čo nechcel, prijme svoju chybu, snaží sa ísť ďalej a riešiť ju. Za to ho rešpektujem. Pôvodne bola v scenári veta, ktorú ale napokon nepovie: „Ja by som sa aj ľutoval, ale mi ma neni ľúto.“ Andrej sa neľutuje, snaží sa nájsť zmysel.
Aj napriek týmto viac ťaživým témam je film plný jemnosti a humoru. Ako sa ti darilo balansovať jednotlivé nálady?
V mojej hlave to bolo veľmi jednoduché a jasné, ale realizácia nám dala zabrať. Veľká vďaka patrí hercom. Zásadné boli herecké skúšky, na ktorých sme mali ešte priestor na hľadanie presnej polohy každej postavy a situácie. Vtedy sme dokázali aj ťažkým situáciám nájsť správnu mieru, zistili sme, kedy treba v rozprávaní odľahčiť a kedy zvážnieť, čo treba prispôsobiť, aby to lepšie fungovalo. Ja som mala dosť jasnú predstavu, ale herecké skúšky pomohli aj mne.
Adam Kubala, predstaviteľ Andreja, rýchlo pochopil, že jeho postava používa všetky možné vtipy len ako zásterku pred ťažobou a divnosťou sveta a dokázal medzi týmito dvoma polohami balansovať. Adam pracuje ako reklamný režisér a má schopnosť vnímať veci v širšom kontexte, dokonca zapracovať do svojho výkonu aj detaily, ktoré sa netýkajú len herectva. Dokázal rýchlo pochopiť, čo myslím a aj ďalej rozvíjať môj zámer. Napriek tomu, aké bolo nakrúcanie náročné, bol to veľmi zaujímavý tvorivý dialóg.
Michaela Kostková, predstaviteľka Miši, je sama autorka s jasným svetonázorom (je dokumentárna fotografka) a spolupráca s ňou bola veľmi hladká. Sama odvnímala väčšinu mojich zámerov. Má super zmysel pre humor, ale aj serióznosť a veľmi dobrú prípravu na každú scénu. Pomohla udržať v správnych momentoch humor a v iných zas smútok a celkový ráz jednotlivých scén. Rovnako aj František Beleš, Mia Arpášová, Adam Burčík – sú to všetko ľudia, ktorí pochopili absurditu, vážnosť aj humor v jednotlivých situáciách a dokázali v tom balansovať.
Skvelý bol predstaviteľ Kamila, režisér Jaro Vojtek. Stačilo sa párkrát stretnúť a vytiahli sme do popredia Kamilovu hravosť. Postava mohla byť neznesiteľne otravná, pretože zákernosť je po čase naozaj veľmi repetitívna a otravná, ale Jaro vždy vytiahol dopredu nejakú blbostičku ako dieťa, ktorá Kamila urobila šarmantného.
Predpokladám, že ste s náladami museli veľmi precízne pracovať aj v strihu.
Strih bol zásadný. Okrem toho, že rozprávame príbeh a emócie postáv, stále sme museli vnímať, kedy sa má divák zasmiať a kedy má brať veci vážne. Keby to bola celé len nadsázka alebo len tragédia, bolo by to oveľa jednoduchšie. Občas stačilo pár sekúnd naviac alebo o pár sekúnd menej a zmenila sa nálada scény tak, ako sme práve nechceli. Vo filme sa neustále dejú nejaké tragédie a sme aj svedkami častej manipulácie. Museli sme preto dávať pozor, aby sa diváci necítili paralyzovaní manipuláciou, ale skôr aby sa z nej smiali. Aby cítili, že aj oni majú možnosť niečo urobiť, nie len prijať blbosť, čo im niekto nadiktuje. Dúfam, že sa to do nejakej miery podarilo. Veľká vďaka a uznanie patrí Marekovi Bihuňovi, hlavnému strihačovi projektu, a Katke Pavelkovej, ktorá strihala časť filmu, sú to skvelí spolupracovníci.
Budem rada, ak film bude pôsobiť na divákov ľahko, ale bol to veľmi ťažký a náročný proces a moji spolupracovníci boli zásadní. Niekedy si ľudia myslia, že keď film pôsobí autenticky, aj spôsob našej práce bol do veľkej miery náhoda alebo improvizácia, ktorou sa docielila spomínaná ľahkosť, hlavne čo sa týka herectva. Je to však naopak. Všetko je veľmi dôkladne premyslené, predpripravené a nacvičené. Improvizovali sme málo a ak, tak väčšinou herci presne vedeli odkiaľ kam sa môžu vo svojom výkone dostať. S Adamom Kubalom sme nacvičovali aj pohľady. Tá ľahkosť je dosť vydretá.
Film je zaujímavý aj tým, že sa často premieňa a obsahuje veľa zvratov. Ako si toto rozprávanie vytvárala?
Predtým, než som napísala celkový príbeh, asi 2-3 roky som si priebežne zapisovala rôzne situácie. Väčšinou mi niečo napadlo práve vo chvíli, keď som sa zasekla v inom projekte a prirodzene prišli aj spomenuté zvraty. Situácie mali istú ľahkosť, lebo som sa nimi do istej miery zabávala alebo aj utešovala. Nebol to len prostriedok na zábavu, stále som niekde v hlave mala, že by som raz chcela tento film natočiť. Situácie a všetky postavy ešte neboli fixné, ale mala som pocit, že patria do toho istého sveta – do sveta tohto príbehu. A potom som to dala dokopy. Zdrojového materiálu bolo veľmi veľa a napokon som musela aj veľa liniek škrtnúť – babka mala nápadníka, Andrej stretával v noci na ihrisku zanedbané deti, muž s pitbulom, blondýna a člen imaginárneho boybandu mali dosť výrazné oblúky a škrtla sa aj postava lokálneho investigatívneho novinára Pavla.
V roku 2015 si v Karlových Varoch uviedla jeden zo svojich prvých krátkych filmov Zelená vlna, tento rok sa na festival vraciaš s celovečerným debutom. Čo to pre teba znamená?
Karlove Vary boli prvým veľkým festivalom, na ktorom som sa ocitla, a program Future Frames mi v tom bode dal perspektívu, ktorá mi veľmi pomohla. Jednak sme videli viac biznisovú stránku filmu, no najmä som zažila reakcie publika a to, že aj bežné školské cvičenie sa ich dotklo. Taktiež som spoznala ostatných filmárov v podobnom veku z rôznych kútov Európy a mohli sme si porovnať naše spôsoby rozprávania, práce, naše plány do budúcna. Viacerí z nášho prvého ročníku vyhrali ceny na najväčších „áčkových“ festivaloch, iní zas filmy už nerobia. Zaujímavé bolo aj to, že jeden účastník premietal film za 60 000 € natočený na plachetnici, zatiaľ čo ja som premietala tretiacke cvičenie z VŠMU s rozpočtom 250 € natočené v petržalskom lesoparku.
Keď sme sa s producentkami Michaelou Kaliskou a Erikou Paulínskou rozhodovali, či urobíme tento film, naším zámerom bolo debutovať, vyskúšať a prežiť celý proces a to s filmom, ktorý by nás bavil tvoriť a s ktorým sa vieme stotožniť. Zároveň sme chceli dať do filmu romatickú linku a vyskúšať, či téma lásky priláka do kina viac divákov. A chceli sme urobiť film kreatívnym spôsobom a so spolupracovníkmi, ktorým veríme. Nemysleli sme na to, aby sme sa dostali na najlepšie festivaly, to nebolo naším prvoradým zámerom. To, že sme sa dostali na „áčkový“ festival a ešte k tomu do Karlových Varov, je preto skvelé. Som veľmi rada, že Milovník, nie bojovník bude práve tam a dúfam, že aj to pomôže, aby sa dostal k divákom, hlavne na Slovensku a v Čechách.
Rozhovor viedol Tomáš Hudák (Národné kinematografické centrum SFÚ).
Autor fotografie: Peter Frolo
Milovník, nie bojovník
Súťaž Proxima
Projekcie:
5. júl | 16:00 | Kinosál C (Press & Industry)
6. júl | 19:00 | Městské divadlo
7. júl | 15:00 | Kino Čas
8. júl | 13:00 | Lázně III
9. júl | 14:00 | Kinosál B
