Miro Remo patrí medzi výrazné postavy slovenského dokumentárneho filmu. Svetové festivaly zaujal už svojou krátkou študentskou tvorbou (najmä Studený spoj a Arsy-Versy), na ktorú nadviazal štyrmi celovečernými filmami: Comeback, Richard Müller: Nespoznaný, Láska pod kapotou a najnovším Raději zešílet v divočině, ktorý má premiéru v Hlavnej súťaži na Medzinárodnom filmovom festivale Karlove Vary (4. – 12. 7. 2025).
Film vychádza z úspešnej rovnomennej knihy Aleša Palána o samotároch žijúcich v šumavskej oblasti na juhozápade Česka. Čím ťa kniha zaujala a prečo si si spomedzi jej postáv vybral práve dvojičky Františka a Ondřeja?
Kniha ma oslovila svojím intímnym ponorom do sveta outsiderov. Mám totiž rád prírodu a svet mimo ľudí. Pri jej čítaní som mal pocit, akoby som čítal scenár môjho ďalšieho filmu. Boli v nej inšpiratívne myšlienky ľudí, ktorí sa rozhodli ísť inou cestou – nie ako väčšina z nás, vrátane mňa. A práve títo outsideri dokázali pomenovať tie najzásadnejšie otázky života. To som naozaj nečakal.
Dvojičky ma zaujali už pri prvom čítaní, boli moje obľúbené postavy. V tvorivom tíme panovala určitá obava, či to bude stačiť – možno pramenila z nedostatku skúseností, no mala aj racionálny základ. Predsa len, postaviť celý film na jednom príbehu nesie riziko. Nie sú to mladíci, majú radi život aj pivo, jeden túži lietať, druhý sa občas topí v smútku. Je to krásne, no nevyspytateľné. Stať sa môže čokoľvek.
Pôvodne som pracoval so štyrmi postavami: filozofom a milovníkom žien Mirekom Sedláčkom, pankáčkou a farmárkou Martinou Kyselovou a dvojčatami Františkom a Ondřejom Klíšikovcami. No zasiahol osud. Mirek aj Martina zomreli na rakovinu ešte skôr, než som sa mohol definitívne rozhodnúť. A tak som zostal s dvojičkami. V dokumente niekedy rozhoduje život sám.
Vo filme vidíme akýsi paralelný svet, (aspoň zdanlivo) úplne odrezaný od okolia. Dvojčatá zároveň majú svoje sny, jeden z nich sa napríklad roky snaží vytvoriť perpetuum mobile. Čím ťa tento svet oslovil?
Ten pocit vzniká najmä z ich prostredia: starý dom, ktorý starne spolu s nimi. No nie je to úplná izolácia. Ich svet však nie fascinujúci tým, či majú, alebo nemajú techniku, ale tým že sú dvojčatá, ktoré žijú spolu, a pritom sú také rozdielne. Jeden si zachováva svoje sny, napríklad túžbu postaviť perpetuum mobile. Druhý stojí nohami na zemi a to až do takej miery, že zdanlivo ani nesníva. Oslovili ma svojou vernosťou bláznivým, ale i vznešeným, ľudským ideám, v ktoré nikdy neprestali veriť. Nech sú akokoľvek nedosiahnuteľné, nikdy neprestali veriť v ideály.
Film sleduje dve postavy a ich zvieratá, vzájomnú interakciu medzi nimi. Nevidíme žiadnych iných ľudí. Bola pre teba výzva nakrútiť film z takéhoto uzavretého prostredia? Neobával si sa, či budeš mať dostatok materiálu?
Keď mám dostatok času, nebojím sa, že nebude materiál. Vedel som, že ide o silné a krásne postavy. Mojou jedinou obavou bolo, či medzi nami vznikne dôvera a intímny dialóg. Bez toho neviem točiť. Kde chýba vášeň, tam nie je pravda. A bez pravdy, skutočnej krásy, neexistuje film.
Čím dlhšie som bol medzi nimi, tým viac som si uvedomoval, že netreba nič viac. Ak by som mal viac času, možno by som sa ešte hlbšie venoval vzťahom medzi ich zvieratami. No to by už bol iný film.
Vo filme využívaš najmä observáciu, zdanlivo iba pozoruješ a nezasahuješ. No občas do filmu vložíš štylizované momenty, formálnu hravosť. Ako si uvažoval nad formálnymi postupmi?
Je to forma hry. Chcel som divákom sprostredkovať svoj zážitok z tohto výnimočného sveta. S Frantom a Ondrom sme sa stali blízkymi priateľmi, lúčime sa objatím do prasknutia. Od začiatku som v ich príbehu cítil magický rozmer. V knihe je naznačený, no vo filme som mu dal priestor a zároveň som ho deromantizoval.
Oni sami dokázali zájsť za hranicu všednosti. Hrať sa s nami. Štylizované momenty, ako napríklad veľké zrkadlo vylovené z Vltavy, odrážajú magickosť i rozpoltenosť ich sveta, dualitu. Chcel som, aby film pôsobil ako rozprávka pre dospelých. Tí sa tiež hrajú, len s inými hračkami.
Podobne ako v predchádzajúcich filmoch vidíme niekoľko scén s výraznou hudbou – v tomto prípade najmä so symfonickou básňou Vltava od Bedřicha Smetanu. Prečo vo svojich filmoch vytváraš tieto momenty? Uvažuješ o hudbe už pri nakrúcaní?
Neďaleko ich domu pramení Vltava, výber hudby tak prišiel celkom prirodzene, asi po dvadsiatich dňoch nakrúcania. Postupne sa mi stále viac pozdávala myšlienka použiť celý cyklus Má vlast. Smetanova hudba je taká silná, že sa stala ďalšou postavou filmu. Vždy vyberám hudbu až na základe obrazu, nikdy nie naopak. Potrebujem najprv cítiť, čo obraz nesie, až potom môže prísť zvuk.
Ako sa do filmu dostala rozprávačka – hovoriaca krava?
Krava je rozprávková. Je postava ako každá iná. Často stojí medzi nimi – doslova aj obrazne –, sleduje ich, komentuje ich život. A keďže ide o rozprávku pre večné deti, rozprávač musel byť z ich sveta.
Krava zároveň prináša divákom ďalšiu vrstvu, napríklad keď vysvetľuje, ako Franta prišiel o ruku aj o snúbenicu. Dodáva príbehu intímnosť a magickosť. Aj preto som ju zvolil ako hlas, ktorý nás týmto zvláštnym, dojímavým a svojským svetom sprevádza.
Rozhovor viedol Tomáš Hudák (Národné kinematografické centrum SFÚ).
Raději zešílet v divočině
Hlavní soutěž
Projekcie:
10. júl | 8:30 | Kongresový sál (Press & Industry)
10. júl | 17:00 | Velký sál
11. júl | 10:00 | Pupp
12. júl | 08:30 | Kongresový sál
12. júl | 17:15 | Lázně III
