Celovečerný animovaný film nielen pre deti Príbehy z čarovnej záhrady hovorí o vyrovnávaní sa s ťažkými životnými situáciami vďaka rozprávaniu príbehov. Vznikol ako koprodukcia štyroch krajín – Česka, Slovenska, Slovinska a Francúzska – s rovnocenným kreatívnym vkladom, pričom režisérsky sú pod ním podpísaní štyria režiséri. Pred premiérou tohto poviedkového bábkového filmu na Berlinale, kde bol zaradený do sekcie Generation Kplus, sme sa rozprávali so slovenským režisérom Patrikom Paššom a producentom Jurajom Krasnohorským zo spoločnosti ARTICHOKE.
Film je adaptáciou príbehov pre deti plnými imaginácie českého spisovateľa a dramatika Arnošta Goldflama. Čím vás osobne jeho tvorba zaujala?
Patrik Pašš: Knižná predloha Arnošta Goldflama je útla poviedková zbierka melancholických príbehov hľadania skrytej krásy za závojom všednosti a nemyslím si, že je len pre deti. Smútok za niečím, čo sa už nevráti, poznajú malí aj veľkí a Goldflam ponúka liečivú nádej, že aj tie zdanlivo najobyčajnejšie a najzbytočnejšie predmety uchovávajú čriepky spomienok na krásne a magické situácie, na milované osoby. Som rád, že je film založený na takej kvalitnej literatúre.
Juraj Krasnohorský: Poviedky z knihy O nepotrebných veciach a ľuďoch sú síce určené deťom, ale Arnošt Goldflam má talent rozprávača, ktorý dokáže osloviť aj dieťa v tele dospelého človeka akéhokoľvek veku. Mňa očaril jeho štýl, v ktorom sa rozpráva s dieťaťom ako s rovnocenným partnerom, ale samozrejme s citom pre detskú predstavivosť a detské chápanie sveta. Zároveň s humorom aj so správnou mierou magického realizmu.
Ako rodič som sa mnohokrát zamýšľal, ako správne komunikovať s deťmi o ťažkých témach, pretože život nie sú len radosti, ale sú to aj ťažké chvíle. Štýl Arnošta Goldflama mi v tomto zmysle sadol, zdá sa mi autentický a správny. Preto mi veľmi záležalo na prenesení niektorého z jeho príbehov na filmové plátno. Animovaných filmov určených len pre zábavu je vo svete dosť. Ja som ako producent chcel priniesť niečo viac, lebo viem, že deti zvládnu viac a potrebujú viac. Zaujímajú ich aj ťažké témy ako smrť a žiaľ. Arnošt Goldflam vie byť aj v týchto témach stále zábavný bez toho, aby sa vážnosti týchto tém spreneveril.
Patrik, ako ste sa rozhodovali, ktorý príbeh spracujete?
Patrik Pašš: Do spolupráce na Ohryzených ohryzkoch, slovenskom príbehu poviedkového filmu, som vstúpil, keď sa na ňom už niekoľko rokov pracovalo. Slovenskú časť pripravovala režisérka Ivana Laučíková a neskôr Martin Smatana a producent Juraj Krasnohorský ma prizval na prepis scenára, storyboard a samotnú réžiu. Keďže už bol projekt rozbehnutý, poviedku som si vybrať nemohol, ale mal som šťastie, pretože Ohryzené ohryzky mi úplne vyhovovali. Boli dostatočne dramatické, aby detského diváka zaujali svojím dobrodružstvom a zároveň motivicky hutné na to, aby som v nich mohol rozvinúť témy, ktoré boli pre mňa a produkciu dôležité.
Bol od začiatku zámer vytvoriť film ako koprodukciu štyroch krajín, pričom jednotlivé príbehy spracovali režiséri z týchto krajín?
Juraj Krasnohorský: Na filme sme začali pracovať v roku 2016 s českým producentom Martinom Vandasom. V tej dobe sme si na Slovensku o celovečernom animovanom filme ešte ani nedovolili snívať. Zdalo sa nemožné vyrobiť celovečerný animák z hľadiska financovania aj pre malý počet ľudí na Slovensku, ktorí by animácii rozumeli. Rovnakú situáciu mal aj náš slovinský kolega Kolja Saksida. Tak sme vymysleli spôsob, že dáme dokopy štyri krajiny, spravíme akoby štyri krátke filmy, ale od začiatku s myšlienkou, že ich spojíme do jedného filmu. Poviedky z knižky Arnošta Goldflama boli ideálnym materiálom. Rozhodujúci moment nastal po prvom úspechu na pitchingovom fóre CEE Animation, kde sme vyhrali cenu divákov aj hlavnú cenu. Dostali sme spätnú väzbu, aby sme príbehy dramaturgicky prepojili do jedného celku. S týmto zámerom sme prizvali francúzskeho koproducenta Jeana-Françoisa Le Correa. Trvalo to skoro desať rokov a musím povedať, že to bola zatiaľ v mojej producentskej kariére tá najzaujímavejšia aj najpríjemnejšia kreatívna spolupráca.
Ako sa vám pracovalo na takomto medzinárodnom projekte, boli ste aj v kontakte s ostatnými režisérmi?
Patrik Pašš: Od predprodukcie až po dokončenie filmu ubehlo desať rokov. Počas týchto rokov prebehlo množstvo osobných a online stretnutí producentov, scenáristov a režisérov. Mňa sa týkali posledné tri-štyri roky a aj keď som sa primárne venoval slovenskému príbehu, zúčastnil som sa niekoľkých online stretnutí, na ktorých sa konzultovala celková koncepcia a dramaturgia príbehu. Tieto debaty prebiehali vo veľmi priateľskom duchu, s hierarchiou, v ktorej mali jednotliví režiséri rovnaký poradný hlas ako producenti. Bolo osviežujúce sledovať, ako efektívne dokážu tímy z rozličných krajín spolupracovať a zachovávať si pritom svoju originálnu tvorivú víziu. S režisérmi som sa ale naživo nestretol, až teraz na Berlinale im budem môcť podať ruku.
Keďže filmové príbehy spracúvali rôzni režiséri so svojimi vlastnými tímami, bolo dôležité zachovať istú jednotu v celkovej estetike. Do akej miery mali jednotliví režiséri voľnú ruku v autorskom prístupe a naopak s akými obmedzeniami (ste) pracovali?
Patrik Pašš: Vizuálna a dramaturgická jednota sú pri takomto zloženom celovečernom filme veľmi dôležité. Preto vizuál charakterov a prostredí vytvorila jedna výtvarníčka, vynikajúca Patricia Ortiz Martínez. Výnimkou sa nakoniec stali Francúzi, ktorí predstavili nový výtvarný štýl, ale pretože je ich príbeh realistickým pojítkom medzi rozprávkami, nové výtvarno estetiku filmu nerozbilo. Naopak, vytvorilo hranicu medzi skutočným a fantastickým, čo je zaujímavé, pretože aj to „realistické“ je v tomto filmovom svete bábkovou animáciou. Celkovú jednotu filmu pomáhajú udržiavať aj strih Adély Špajlovej a originálna hudba Lucie Chuťkovej.
Juraj Krasnohorský: Všetci zúčastnení inštinktívne porozumeli, že akékoľvek presadzovanie vlastného ega by bola cesta do záhuby. Medzi všetkými panovala veľmi prajná atmosféra, dbali sme na to, aby tam, kde jedni skončia, mohli tí ďalší plynulo nadviazať. Vedeli sme, že napriek prirodzenej rôznorodosti štýlov nám isté veci budú vždy vytvárať jednotu. Boli to autorský výtvarný štýl Patricie Ortiz Martinez, hudba Lucie Chuťkovej, strih, zvuk a špecifický vesmír Arnošta Goldflama. Dbali sme aj na tisíce detailov: rovnaké kamery, objektívy, štýl animácie, materiály dekorácií, farebná paleta. Režiséri dôverovali producentom a producenti si neustále zdieľali komentáre. Bol to veľmi kolaboratívny proces. Som presvedčený, že bežný divák nemá šancu postrehnúť, že každý príbeh robil niekto iný. A to bol samozrejme náš cieľ.
Patrik Pašš: Jednotlivé tímy adaptovali poviedky prostredníctvom vlastných scenáristov, no to, ako do seba tieto adaptácie zapadnú, sa konzultovalo na spoločných stretnutiach. Je zložité vyskladať film zo samostatne vytváraných blokov so špecifickou štruktúrou a dynamikou rozprávania. Preto sa teším, že obava, či film bude pôsobiť homogénne, sa nenaplnila. Myslím, že je to vďaka detailným dramaturgickým diskusiám a všeobecnej ochote prispôsobiť sa spoločnému výsledku, často na úrovni intenzívneho prepisovania ponúknutého scenára. To, že sa produkcii podarilo zachovať tvorivú iskru jednotlivých tímov s vedomím, že slúžim väčšiemu celku, si veľmi cením a povedal by som, že na produkčnom poli to bolo ohromnou výzvou.
Film je vytvorený bábkovou stop-motion animáciou, čo je technika, ktorou sa česko-slovenská animácia v povojnovom období preslávila. Prečo ste sa rozhodli využiť ju?
Juraj Krasnohorský: Práve preto, že ľudia si spájajú animačnú tradíciu Česko-Slovenska s touto technikou. Arnošt Goldflam je pre mňa taký „prvorepublikový“, spájam si ho s pozitívnymi hodnotami našich dejín. Preto sa jeho literárny svet pre mňa automaticky spojil s touto tradičnou technikou bábkovej animácie. Je zaujímavé, že to funguje aj na ľudí v zahraničí. Prvé, čo im film evokuje, je stredoeurópska klasická tradícia animácie. Je to stabilný „brand“, na ktorom sa oplatí stavať, niečo, čo si ľudia v zahraničí asociujú práve s naším regiónom.
Aká to bola skúsenosť pre vás ako režiséra?
Patrik Pašš: Bola to moja prvá skúsenosť s bábkovou animáciou a do pozície režiséra ma preto museli dotlačiť Juraj Krasnohorský a hlavný animátor slovenskej časti Marek Jasaň. Z obavy, že ich sklamem, som sa na nakrúcanie snažil čo najprecíznejšie pripraviť, ale vďaka profesionalite spolupracovníkov z animačného štúdia Barletta Moniky Houdkovej, Matouša Valchára, Václava Fronka, Alana Sourala, Václava Krejčího a ďalších som sa nakoniec len spokojne viezol na dokonale bežiacom tvorivom a produkčnom pláne.
Hoci ide o film pre mladé publikum, otvára aj ťaživé témy ako smrť, staroba či konflikty v rodine. Ako ste k nim pristupovali?
Patrik Pašš: Téma, ktorou sa film zaoberá, je pre mňa tým najcennejším, čo ponúka. Mám už svoj vek, opustilo ma niekoľko milovaných osôb, poznám prázdnotu, ktorá po nich zostáva. Takáto skúsenosť sa bohužiaľ nevyhýba ani deťom a preto je dôležité, netváriť sa, že smrť neexistuje. Film sa k nim pokúša vystrieť priateľskú ruku so správou, že ani v týchto okamihoch nie sú sami, a rodičom ukazuje, že aj o akceptácii smrti sa dá rozprávať s nádejou.
Juraj Krasnohorský: Od začiatku sme sa opreli o text Arnošta Goldflama, ktorý našiel pre tieto ťažké témy správny jazyk a tón. Počas vývoja som narazil na psychologické výskumy o spracovaní traumy deťmi. Zaujalo ma, ako vedci analyzovali dôležitosť rozprávania v procese uzdravenia. Zjednodušene, ide o to, že ťažké emócie sa vytvárajú v pravej hemisfére mozgu, ktorá je centrom kreativity, zatiaľ čo ľavou hemisférou dokážeme veci pomenovať a pochopiť. Kým predstavy v pravej hemisfére zostanú nepomenované, môžu spôsobovať deštruktívne emócie. Keď sa im dá meno, presunom do ľavej hemisféry ich dokážeme lepšie pochopiť. V tomto procese zohráva hlavnú úlohu rozprávanie. Práve to robia aj postavy v našom filme – v ťažkých chvíľach si rozprávajú príbehy a začínajú proces uzdravenia. Pre film je dôležité, aby sa páčil divákom. Mojou ideálnou predstavou je vidieť do kina prichádzať starých rodičov s vnúčatami – film, ktorý spája generácie a nabáda na spoločné rozprávanie príbehov.
Príbehy z čarovnej záhrady
Generation Kplus
Projekcie:
15. február | 17:50 | CinemaxX 1 (trhová projekcia)
16. február | 9:30 | Zoo Palast 1 (svetová premiéra)
17. február | 16:15 | Cubix 6
18. február | 9:45 | Filmtheater am Friedrichshain
20. február | 9:30 | Zoo Palast 1
22. február | 10:00 | HKW 1 – Miriam Makeba Auditorium
