Publikácia Zmena bez zmeny demýtizuje ponovembrovú televíznu hranú tvorbu
29. novembra 2021
PDF

Na rozdiel od slovenskej kinematografickej tvorby sa televíznej produkcii venuje len malá časť teoretického výskumu. Toto prázdne miesto sa pokúša zaplniť nová publikácia zo Slovenského filmového ústavu Zmena bez zmeny. Podoby slovenskej televíznej hranej tvorby 1990 – 1993 z pera filmovej teoretičky Jany Dudkovej. Publikácia vyšla v Cinestézii, knižnej edícii časopisu Kino-Ikon, a vyvracia mýty o zániku či úpadku televíznej tvorby po roku 1989.


TS / 29. novbember 2021

Zmena bez zmeny je prvá publikácia, ktorá sa systematicky venuje vývoju ponovembrovej televíznej hranej tvorby na Slovensku. Doterajšie výskumy slovenského filmu sa skoro výlučne venovali výskumu kinematografie, televíznej tvorbe sa venoval napríklad Ivan Stadtrucker, avšak len do roku 1989, keď sa podľa neho oslabuje kultúrnotvorná funkcia televízie. Pre autorku Janu Dudkovú sa preto motiváciou na napísane knihy stal aktuálny stav výskumu na Slovensku, i keď prvotný impulz vzišiel z publikácie Dejiny slovenskej kinematografie z roku 1997.

„Nápad venovať sa televíznej tvorbe rokov 1990 – 1993 vznikol náhodou po tom, ako ma filmový historik Václav Macek oslovil, či by som nenapísala krátky text o ponovembrovom televíznom filme. Počas štúdia tohto obdobia som narazila jednak na knihu Jamesa Krapfla Revolúcia s ľudskou tvárou, a jednak na opakujúce sa informácie o tom, že televízna tvorba po roku 1989 skolabovala. Dokonca v Dejinách slovenskej kinematografie z roku 1997 sa uvádza, že v roku 1990 nebolo nakrútené ani jedno televízne filmové dielo,“ približuje Jana Dudková svoje prvé úvahy o reflexii televíznej tvorby v „slobodnej“ spoločnosti. „Moje výskumy dokazovali opak a keďže diel, ktoré som chcela zahrnúť do výskumu, bolo napokon len za roky 1990 – 1993 vyše 270, rozhodla som sa zúžiť svoj fokus časovo a aj tematicky a sústrediť sa primárne na obraz spoločenskej zmeny v hranej televíznej tvorbe. A to nielen v televíznych filmoch, ale aj vo videofilmoch, inscenáciách či dokonca prevzatých predstaveniach, ktoré mali tú výhodu, že na spoločenské dianie reagovali často pružnejšie než zvyšok televíznej či kinematografickej tvorby.“

Ambíciou knihy je upozorniť na bohatosť, ale aj ambivalentnosť televíznej tvorby. Dudková v nej zároveň poukazuje na traumy i nádeje prítomné u televíznych pracovníkov krátko po nežnej revolúcii. Hlavnou témou mojich výskumov bol obraz spoločenskej zmeny, prípadne priamo revolúcie v tesne ponovembrovej televíznej hranej tvorbe,“ hovorí. „Napozerala som si vyše 90 percent hraných relácií skúmaného obdobia a postupne mi z toho vznikali aj ďalšie témy, napríklad figúra umelca, niekedy aj priamo televízneho pracovníka, traumatizovaná vonkajšími okolnosťami či neporozumením, alebo pozostatky rétoriky prestavby. Najviac ma prekvapilo, že niektoré latentné obrazy spoločenskej zmeny počítali so zachovaním socializmu, a taktiež to, že mnohé obrazy spoločenskej zmeny bolo možné zaradiť medzi tzv. romantizujúce naratívy, ako ich definoval Hayden White a po ňom James Krapfl. Hoci šlo väčšinou o rozprávky, bolo potešujúce vidieť aj takéto naratívy