Rozhovor s režisérkou Paulou Ďurinovou o filme Lapilli KVIFF 2024

Rozhovor s režisérkou Paulou Ďurinovou o filme Lapilli KVIFF 2024
21. júna 2024

Paula Ďurinová je filmárka, vizuálna umelkyňa a esejistka žijúca v Berlíne. Zaujíma sa o vytváranie (utopických) krajín a skúmanie foriem rezistencie. V posledných rokoch pracovala na filmových a umeleckých projektoch v Gruzínsku, Bosne a Hercegovine, na Slovensku a v Nemecku. Jej krátke filmy boli uvedené na FF Sarajevo, MFDF Ji.hlava, Jeden svet Praha alebo CinéDOC Tbilisi. Študovala naratívny a experimentálny film na Universität der Künste Berlin a pracovala ako umelecká riaditeľka a kurátorka ACUD Galerie v Berlíne. Jej celovečerný debut Lapilli bude mať svetovú premiéru na 58. MFF Karlove Vary v súťaži Proxima.

Vo filme pracuješ so spomienkami na svojich starých rodičov, ktoré kombinuješ okrem iného s pozorovaním nerastov. Ako si pracovala s týmto spojením a ako si nachádzala štruktúru filmu?
Toto spojenie ku mne prišlo samé. Samotný dôvod asi doteraz neviem racionálne vysvetliť. Motivácia ísť ku kameňom bola na začiatku hnaná silnou intuíciou. Krátko po odchode mojich starých rodičov som bola posadnutá príbehom Aralského jazera, kedysi štvrtého najväčšieho jazera na svete, ktoré za nášho života takmer zmizlo. V mysli sa mi začali objavovať obrazy skál, kameňov a skalnatých údolí. Tvrdá hmota vo mne vyvolávala pocit pozastavenia, zastaveného času, ale aj projekciu niečoho v konečnom štádiu.
Tvorba filmu sa pre mňa stala východiskom, aby som mohla byť so svojimi starými rodičmi a pokúsila sa vyrovnať s tým, čo pre mňa ich strata znamenala. Proces smútenia a proces tvorby filmu sa spojili. Postupne som sa začala zaujímať o filozofie a interpretácie krajiny – o púšte, krátery, jaskyne a podobne. Bol to aj moment, keď sa pre mňa v týchto miestach spojili rôzne interpretácie – povedzme geologická a mystická. Tam som znovu objavila príbeh svojich starých rodičov a všetko dostalo väčší zmysel. Môj starý otec bol experimentálny fyzik, vedec celou svojou existenciou, moja stará mama bola veľmi spirituálna osoba, povolaním učiteľka, ktorá milovala prírodu.

Zdá sa, že vety, ktoré vo filme sama čítaš, pochádzajú z rôznych zdrojov. Vedela by si povedať viac o rôznych textoch, ktoré využívaš?
Esejistická forma písania, ktorá prepája osobné poznámky s rozličnými textami a štúdiami, je mi osobne veľmi blízka. Text vo filme je kombináciou mojich osobných poznámok, ktoré vznikali priamo na konkrétnych lokáciách filmu a parafrázovaní z kníh Jeffreyho Jeromea Cohena Stone: An Ecology of the Inhuman či Jana Zalasiewicza The Planet in a Pebble: A Journey into Earth’s Deep History. Inšpirovala som sa taktiež knihami o krajine a podzemí Václava Cílka a v jaskynnej časti najmä publikáciou Kultúrna dimenzia jaskýň na Slovensku 1. Základy etnológie podzemia od Petra Laučíka. Rozhovory s Petrom boli celkovo veľmi inšpiratívne pre niektoré aspekty filmu. Komentár tiež obsahuje parafrázovanie vedeckých textov o Aralskom jazere a v neposlednom rade úryvok z listov mojich starých rodičov, ktoré si písali v mladosti. Text má niekoľko vrstiev rozprávania, mám rada ich vzájomné prepojenie a to, že nie je úplne jasné, ku komu sa prihováram: ku mne, ku skale, k mojim starým rodičom alebo k diváctvu.

Film je vystavaný ako putovanie kamenistým a vodnatým, do veľkej miery neživým prostredím, čo filmu nutne dodáva ekologický rozmer. Bolo jedným z tvojich zámerov evokovať svet klimatickej krízy?
Musím sa priznať, že to prioritne mojím zámerom nebolo. Neživé prostredie je súčasťou prírody a bola to skôr otázka ponímania času, napríklad geologického, ktorá ma zaujímala. Čas, ktorý napríklad v jaskyniach plynie úplne inak. Samozrejme, vo filme sa ekologický kontext vyskytuje, napríklad v príbehu jazera, ktoré ľudskou činnosťou takmer celé zmizlo v priebehu našich životov.
Pri úvodných rešeršiach k filmu som bola fascinovaná vetou filozofa Arne Johana Vetlesena, ktorý na konferencii Culture of Grief povedal, že príroda bývala miestom, kde sme chodili spracovávať rozličné duševné rozorvania a zotavovať sa, naberať sily. Táto rola sa teraz mení, príroda sa stáva objektom nášho zármutku. „Je to bolestivé napojenie. Byť prepojený s niečím, čo je na ceste k zániku,” hovorí. Film tak nie je len smútením za stratou blízkych ľudských bytostí, ale aj smútením za zmenou prírody a hľadaním, čo tento nový odkrytý horizont prináša. Aj keď ma na začiatku fascinoval najmä vplyv vody na tvarovanie prostredí a otázka, čo ostáva po jej zmiznutí, zaoberaním sa „anorganickou“ hmotou som objavila nové procesy, ktoré fungujú na iných princípoch.

Film má taktiež bohatú zvukovú stopu. Ako si nad ňou uvažovala?
Nad zvukovou stránkou som uvažovala počas celého procesu tvorby filmu. Od začiatku som vedela, že chcem na hudbe k filmu spolupracovať s Petrou Hermanovou. Vo fáze strihu tiež vznikla úzka spolupráca s hudobníčkou Agnese Menguzzato, s ktorou sme vytvorili zvukový dizajn filmu. Chceli sme, aby sa jednotlivé zvukové vrstvy filmu prepájali, komunikovali navzájom, a aby napríklad textový komentár nebol jediným nositeľom informácie. Aby emočnú alebo informačnú rovinu komunikovala aj hudba alebo zvuk. Chceli sme taktiež aby zvuk fungoval senzoricky. Miestami odzrkadľuje moje poznámky k ponímaniu zvuku počas niektorých štádií zármutku. Napríklad prílišnú citlivosť na isté zvuky alebo túžbu po tichu.
Petra vo svojej hudbe pracuje s autoharfou, starým hudobným nástrojom, a tiež s orgánom. Vlastní niekoľko pokazených autoharf, ktoré sú takzvane „po smrti“. Rozhodli sme sa pracovať špecificky s nimi. Materiálový prvok, dotyk strún a rezonancia sú to, s čím sme radi pracovali. Zvukový dizajn filmu je z veľkej časti skomponovaný úplne od základov. S Agnese sme skladali zvuky, ktoré napríklad reprezentujú pamäť matérie, krajiny, či spomienky zapísané v ľudskom tele.

Okrem Lapilli dokončuješ aj svoj ďalší film s pracovným názvom It’s Not Your Fault. Vedela by si o ňom povedať viac? V akom je štádiu?
Lapilli mal byť na začiatku krátky film, no postupne narástla jeho urgencia a svoj druhý filmový projekt som musela na čas odsunúť. Obidva filmy v istý moment vznikali naraz a bolo to pomerne náročné. Veľmi sa teraz teším na návrat k tomuto ďalšiemu projektu. Je to esejistický dokumentárny film o kolektívnej úzkosti, odohráva sa najmä v mestskom prostredí a momentálne je v štádiu produkcie.

***

Súťaž Proxima
Dává priestor modernej filmovej tvorbe z celého sveta. Je miestom pre filmárov čakajúcich na objevenie aj pre renomovaných autorov hľedajúcich nové definície svijej tvorby. Proxima si kladie za cieľ predstaviť diela plné tvorivého elánu a progresívneho kinematografického výrazu, doplňuje tak výber Hlavnej súťaže. V sekcii sú uvádzané svetové a medzinárodné premiéry celovečerných hraných a dokumentárnych filmov.