Celovečerný hraný film Karavan skúma cez príbeh matky Ester a jej mentálne postihnutého syna Davida nadčasové témy slobody, lásky a odvahy rozhodnúť sa pre svoje šťastie. Slovensko-česko-talianska koprodukcia v réžii Zuzany Kirchnerovej bola natočená podľa jej scenára (na ktorom spolupracovali aj Tomáš Bojar a Kristina Majová), v ktorom vychádzala z vlastnej životnej skúsenosti matky syna s Downovým syndrómom a autizmom. Pred svetovou premiérou na festivale v Cannes, kde bola táto poetická roadmovie zaradená do súťažnej sekcie Un Certain Regard, sme sa rozprávali s dvoma hlavnými kameramankami filmu Simonou Weisslechner a Denisou Buranovou o ich prístupe k natáčaniu, komunikácii s hereckými predstaviteľmi a o výzvach, ktoré filmovanie na ceste prináša.
Ako prebiehala vaša spolupráca s režisérkou a scenáristkou filmu Zuzanou Kirchnerovou, vedeli by ste pomenovať špecifiká jej a vašej práce? Mali ste všetky tri spoločnú víziu od začiatku, alebo sa vyvíjala v čase?
Denisa Buranová: Na filme som pracovala ako kameramanka v oblasti Emília-Romagna a neskôr som projekt odovzdala Simone Weisslechner, s ktorou som už viackrát spolupracovala. Keďže už v tomto regióne pôsobila ako kamera operátorka, bola prirodzenou voľbou. Naša spolupráca s režisérkou bola organická, vychádzali sme z prvotných ideí, s ktorými prišla. Keďže ide o jej osobný príbeh, sústredili sme sa na intímne, telesné a špecifické vnímanie sveta hlavného predstaviteľa, hendikepovaného syna Davida. Rovnako dôležité bolo aj jemné a citlivé telesné snímanie mamy, ktorá sa po rokoch starostlivosti o syna dostáva na vysnívanú dovolenku k moru, kde zažije postupné oslobodzovanie. Počas obhliadok sme sa navzájom inšpirovali a rozvíjali pohľad na obe postavy – Davida aj jeho mamy.
Simona Weisslechner: Na film som nastúpila počas prvej tretiny natáčania v regióne Emilia-Romagna. Po Denisinom odchode som dostala možnosť prevziať projekt ako hlavná kameramanka. Pred ďalšou etapou v Kalábrii sme mali s režisérkou Zuzanou viac ako mesiac na prípravu. Vízia filmu už mala definovaný svoj charakter – snímanie Denisy mi bolo blízke, vedela som naň prirodzene nadviazať. Spoločná vízia so Zuzanou sa ďalej formovala, pracovali sme detailne, pre každú scénu sme si zadefinovali farebnú paletu, storyboard a moodboard, ktoré slúžili ako spoločný vizuálny kompas. Spolupráca bola založená na dôvere, ktorú sme si však museli vybudovať vo veľmi krátkom čase. Od začiatku sme vedeli, že nechceme vytvárať vizuálne efektný film, ale hľadali sme pravdivosť, jednoduchosť a emocionálnu prítomnosť.
Kamera mala byť pozorovateľ – niekedy neviditeľná, inokedy veľmi blízko. Zuzana mala jasnú predstavu o atmosfére, no zároveň vedela nechať priestor: na reakcie konkrétnych okolnosti, lokácií, svetla či vnútorný stav hercov.
Po vizuálnej stránke film využíva detailné zábery, mäkké a prirodzené svetlo, farebnosť sa hýbe v pastelových tónoch. Ako vznikal tento prístup, čo je ním vyjadrené?
Simona Weisslechner: Vizuálny prístup sme budovali veľmi citlivo, v úzkom dialógu so Zuzanou a jej vlastnou skúsenosťou s výchovou hendikepovaného syna. Karavan je o túžbe utiecť, o sile vzbúriť sa a naplno začať žiť – a práve tieto témy formovali aj vizuálny jazyk filmu.
Keď som projekt prevzala, bolo pre mňa dôležité nadviazať na už existujúcu obrazovú poetiku a zároveň ju ďalej rozvinúť v súlade s atmosférou druhej fázy nakrúcania. Karavan sa medzičasom presunul zo severu Talianska až na samotnú „špičku“ čižmy a spolu s touto fyzickou cestou sa menil aj rytmus, svetlo, priestor a energia prostredia, v ktorom sme sa pohybovali. Tieto premeny sme sa snažili vnímať a citlivo ich premietnuť aj do vizuálneho jazyka filmu.
Farebnosť filmu sme vedome držali v pastelových, tlmených tónoch. Vyjadruje krehkosť situácií, zraniteľnosť postáv, ale aj jemný odstup – ako keby sme sa na svet pozerali cez závoj. Nešlo nám o realistickú farebnosť, ale o emocionálny stav, ktorý balansuje na hranici medzi dokumentom a snom.
Zuzana má mimoriadny cit pre farebnosť a kompozíciu, veľmi intuitívne pracuje s tónmi, materiálmi a svetlom. Na vizuálnej koncepcii priestorov – interiérov aj exteriérov – sme úzko spolupracovali s talianskou architektkou Cristinou Bartoletti, ktorá všetko pripravovala v Taliansku. Vymieňali sme si množstvo e-mailov, referencií a náčrtov. Samotný interiér karavanu Zuzana zariadila aj z vlastných vecí, čo prispelo k jeho autenticite a zároveň vytvorilo osobný priestor, ktorý bol prirodzeným rozšírením postavy.
Mali ste nejaké konkrétne inšpiračné zdroje?
Simona Weisslechner: Inšpiráciu sme nehľadali v jednom konkrétnom vizuálnom vzore, ale skôr intuitívne, cez poetiku filmov, ktoré pracujú s priestorom, tichom a nedopovedanosťou. Pôvodné referencie zahŕňali filmy Alice Rohrwacher a Andrey Arnold, ktorých prístup k realite, magickému realizmu či fyzickosti postáv bol pre režisérku dôležitý. Ja osobne som čerpala inšpiráciu najmä z filmov Jeana-Marca Valléeho, Chloé Zhao, Dereka Cianfranca a Seana Bakera – tvorcov, ktorí vedia v obraze skombinovať intímnosť, cit pre prostredie, prácu s nehercami a silnú emocionálnu prítomnosť.
Dôležitejší než konkrétny štýl bol však pre nás pocit – či obraz pôsobí prirodzene, neruší a zároveň nesie význam. Na finálnom vizuálnom vyznení v gradingu sme spolu s koloristom Davidom Koubíkom v UPP úzko spolupracovali aj so strihačom Adamom Brothánkom.
Denisa Buranová: Medzi inšpiračné zdroje patrili už spomenuté filmy Alice Rohrwacher, najmä Zázraky, a snaha vyjadriť atmosféru slnkom zaliateho leta. Túto svetlú náladu sme zámerne prestriedali s tmavými a pohlcujúcimi scénami, ktoré zobrazujú matkin vnútorný nepokoj a nespavosť.
Karavan sa vyznačuje blízkosťou, ktorá presahuje do samotnej intimity postáv a ich hereckých predstaviteľov. Kamera detailne a zblízka sníma postavy a ich telá, tváre a gestá, často cez rôzne druhy textílií. Ako prebiehala komunikácia s hereckými predstaviteľmi?
Simona Weisslechner: Hlavnú postavu stvárnila Aňa Geislerová po boku neherca Davida Vodstrčila, pričom dokázala veľmi citlivo vnímať prostredie a autenticky naň reagovať. Táto kombinácia hraného a dokumentárneho prístupu si vyžadovala kameru, ktorá bola neustále v strehu, no zároveň dostatočne nenápadná. Pracovala som najmä s prirodzeným svetlom, ručnou kamerou a dlhými zábermi, ktoré vytvárali priestor pre organické výjavy bez zásahov. Snímala som s rešpektom a pozornosťou k priestoru aj hercom, často len ticho pozorovala, inokedy sa prispôsobovala pohybu postáv a dynamike situácie. Práca s hercami aj nehercami bola založená na dôvere a prirodzenom kontakte. Kamera bola fyzicky blízko, a tak sme si všetci museli vybudovať vzájomnú dôveru, aby jej prítomnosť nepôsobila rušivo. Pamätám si, ako cez jeden dlhý záber v horúčave po mne stekal pot priamo na Aňu Geislerovú. Ani cez ostrú scénu sa nenechala vykoľajiť. Bolo v tom niečo hlboko profesionálne, ale zároveň veľmi ľudské.
David Vodstrčil, ktorý stvárnil postavu hendikepovaného Davida, napriek tomu, že nebol profesionálny herec, má prirodzený talent a výraznú charizmu. Svojím humorom, otvorenosťou a športovým duchom si rýchlo získal celý štáb, viacerí s ním cez pauzy hrávali futbal. Počas nakrúcania ho sprevádzal blízky podporný kruh – jeho staršia sestra, mama a detská koučka Helena Poláková, ktoré mu vytvárali bezpečné zázemie. Zuzana, ako mama syna s Downovým syndrómom, k nemu mala veľmi blízko. Aj pre mňa to nebola prvá skúsenosť, kedysi som sa angažovala v nadácii pre deti s mentálnym hendikepom.
Herecké výkony pôsobia na diváka veľmi prirodzene, ako bola dosiahnutá táto autenticita?
Simona Weisslechner: Hoci výsledok môže pôsobiť spontánne, mnohé scény boli starostlivo pripravené. David spolu s koučkou, Aňou Geislerovou a Júliou Oľhovou nacvičovali choreografiu pohybu, ktorú sme si neskôr na pľaci vždy ešte raz prešli, než sme prešli k ostrej. Táto príprava však nebola o kontrole, ale o tom, aby sme mohli reagovať presne a citlivo na živý priestor a spontánne momenty.
Amy Hack, ako intimacy koučka, bola kľúčovou oporou pri príprave intímnych scén. Výrazne nám pomohla najmä pri scénach medzi Aňou Geislerovou a Mariom Russom, prechádzali sme si ich bod po bode, záber po zábere. Vopred sme si dohodli pohyby, ich načasovanie aj polohu kamery. Všetko bolo vopred dohodnuté a práve táto jasnosť a dôvera vytvorili priestor, kde sa intimita mohla rozohrať prirodzene, vo vzájomnom sústredení a porozumení.
Denisa Buranová: S hlavnými predstaviteľmi sme absolvovali niekoľkodňový herecký workshop. Cieľom bolo prehĺbiť vzťahy medzi nimi a zároveň pripraviť Davida na natáčanie v telesnej blízkosti kamery. David je obrovský zázrak – herec s výnimočným sústredením. Veľkým prínosom bola už zmienená koučka Helena Poláková, ktorá Davida pripravovala a dohliadala na jeho pohodu počas nakrúcania.
Spomenuli ste, že film sa natáčal najprv v regióne Emilia-Romagna a následne v Kalábrii, kde natáčanie prevzala Simona. Aké technické výzvy ste zažili počas natáčania, či už kvôli presúvaniu sa štábu, alebo natáčaniu v úzkom priestore karavanu?
Denisa Buranová: Týždeň pred natáčaním v Emilia-Romagna nás zasiahla veľká povodeň. Mali sme obrovské šťastie, že hlavná vila ostala nepoškodená, ale pláž bola pokrytá vyplaveným drevom. Museli sme preto preorganizovať nakrúcacie dni – no drevo sme využili kreatívne na stavbu prístreškov. Večerné nakrúcania nám sťažovalo množstvo komárov.
Simona Weisslechner: Keďže rozpočet neumožňoval využitie low loadera (špeciálneho nízkopodlažného prívesu, na ktorý sa počas natáčania umiestňuje vozidlo a herci v ňom môžu „šoférovať“ bez reálneho riadenia), najväčšou výzvou pre mňa bolo nakrúcanie v idúcom karavane a pickupe, v reálnych jazdných podmienkach. Kvôli stiesnenému priestoru a bezpečnosti sme museli zredukovať počet ľudí vo vozidle. V karavane som zostala ja, môj grip Vojta, ktorý ma fyzicky istil, zvukár, pomocný režisér a herci. Aňa Geislerová skutočne šoférovala, hoci občas ju v niektorých záberoch nahradil rekvizitár s parochňou. Zuzana a zvyšok štábu – zvuková majsterka, skriptka, kamerový ostrič, videoperátor a ďalší – nás nasledovali v sprievodnej karavele, kde mali k dispozícii priamy video prenos. S režisérkou som bola v neustálom spojení, pomocou interkom vysielačky. Vďaka tomuto spojeniu nám Zuzana v reálnom čase dávala pokyny, koho v danom momente snímať, alebo na koho ostriť. Bola to fyzicky náročná a sústredená práca. Som veľmi vďačná za svoj komorný kamerový tím z Čiech, ktorý s nami cestoval do Kalábrie a bol mi veľkou oporou 28 natáčacích dní.
Na stabilizáciu kamery počas jazdy som používala grip, tzv. La Bouée. V preklade záchranná bojka, ja by som to nazvala skôr také nafukovacie koleso. Je to vankúš, naplnený polystyrénovými guľôčkami, ktorý podopiera lakte a rozkladá váhu kamery. Vďaka tomu umožňuje stabilnejší záber aj v pohybe. Rovnako som mala chrániče na kolenách, aby som si mohla kedykoľvek kľaknúť a zotrvať v nízkej polohe počas dlhých záberov.
To sú naozaj náročné podmienky pre kameramana. Ako ste sa vysporiadali s natáčaním v neznámom prostredí?
Simona Weisslechner: Týždeň pred začiatkom nakrúcania som si často privstala ešte pred východom slnka, aby som mohla vnímať atmosféru Kalábrie v jej najtichších chvíľach. Potrebovala som si „nacítiť“ svetlo, rytmus a náladu prostredia, v ktorom sme sa mali pohybovať. Mnohé nočné a večerné scény sme sa snažili nakrúcať počas tzv. modrej hodinky – krátkeho časového úseku po západe slnka, keď je svetlo mäkké, difúzne a vizuálne magické. Trvá len približne 40 minút, preto bolo kľúčové detailné plánovanie a presné načasovanie.
V Kalábrii sa lokácie menili na poslednú chvíľu. Nebola to ideálna situácia, ale rýchlo sme sa prispôsobili. Často celá výprava, vrátane dvoch miestnych talianskych location scoutov, producentov Dagmar Sedláčkovej a Jakuba Viktorína, ako aj vedúcej výroby Zuzany Jankovič, jazdila hore-dole po regióne a hľadala vizuálne aj dramaticky funkčné prostredia.
Spomeniete si na nejaké konkrétne lokácie?
Simona Weisslechner: Napríklad panorámu pre záverečnú scénu filmu sme hľadali opakovane – objavili sme ju úplnou náhodou. Počas jednej z ciest mi pri jazde serpentínami prišlo nevoľno zo zmeny nadmorskej výšky a museli sme zastaviť auto. Keď sme vystúpili, otvoril sa nám krásny výhľad. A presne tam sme tú scénu napokon natočili. Inokedy, keď sme hľadali vhodnú benzínku, nás miestni obyvatelia pohostili trojchodovým obedom. Takéto neplánované momenty boli nielen milé, ale často prispeli k tomu, že sme si k priestoru vytvorili osobný vzťah ešte pred samotným nakrúcaním.
Špecifickou kapitolou bola dotáčka na Morave, ktorá prebiehala na jeseň. Po talianskom teple sme zrazu čelili chladu. Para z úst pri dialógoch v exteriéri bola vizuálnou výzvou. Museli sme hľadať kreatívne riešenia, aby sa zachovala kontinuita so scénami nakrúcanými v Taliansku.
S príchodom ľahšej kameramanskej techniky sa čoraz viac žien dostáva k práci kameramaniek, avšak ešte stále je pomerne nezvyčajné, vidieť ich v tejto profesii. Ako vnímate postavenie žien za kamerou v slovenskej kinematografii?
Denisa Buranová: Vnímam, že sa postavenie žien v kameramanskej profesii postupne mení, ale stále je dôležité o tejto téme hovoriť. Nejde len o technické zručnosti, ale aj o špecifický cit pre prácu s telom, emóciou a vizuálnym rytmom, ktorý môžu ženy priniesť do tímu.
Simona Weisslechner: Myslím si, že technologický pokrok v tomto smere určite zohral svoju úlohu. Kedysi bola filmová technika omnoho ťažšia, fyzicky náročnejšia, a to mohlo ženy odrádzať alebo im jednoducho sťažovať prístup k tejto profesii. Veľkou inšpiráciou je pre mňa kameramanka Autumn Arkapaw, ktorá sa tento rok stala prvou ženou, ktorá natočila film na širokoformátový IMAX 70mm film. Ukazuje to, že ženy zvládnu aj tie najnáročnejšie technické výzvy, ak dostanú dôveru a priestor. Aj na Slovensku máme skvelé kameramanky, napríklad Lucia Zavarčíková, ktorá pôsobí aj ako prezidentka Asociácie slovenských kameramanov. A nie je jediná. To je podľa mňa veľký a dôležitý posun.
Ja som osobne veľmi hrdá na to, že Karavan má nielen ženskú hlavnú postavu, ale aj ženský kameramanský tím – a vôbec, že väčšinu kľúčových rolí pri jeho vzniku zastávali ženy. Verím, že keď tento film uvidia iné ženy, bez ohľadu na vek či skúsenosti, dodá im to odvahu a impulz uvedomiť si, že ich sny sú na dosah a majú svoje miesto v technických a vedúcich pozíciách filmovej tvorby.
