S Pavlom Brankom odišiel vzácny kúsok slovenskej filmovej pamäti
24. augusta 2020
PDF

Najdlhšie aktívny slovenský filmový kritik, historik, publicista, teoretik dokumentárneho filmu a prekladateľ Pavel Branko zomrel 17. augusta 2020 vo veku 99 rokov. Branko, ktorý slovenský film sprevádzal od konca druhej svetovej vojny, patril spolu s Agnešou Kalinovou a Petrom Mihálikom k dominantným filmovým kritikom povojnovej éry. Prial si, aby sa informácia o jeho úmrtí dostala na verejnosť až po pohrebe. Ten sa konal v bratislavskom Slávičom údolí v pondelok 24. augusta 2020 dopoludnia.


TS / 24. august 2020

„Neviem, či začať tým, že som ho mala veľmi rada, alebo tým, ako veľmi som si ho vážila,“ reagovala na úmrtie Pavla Branka dramaturgička a scenáristka Zuzana Gindl-Tatárová. „Mal na veci jasný, ba priam jasnozrivý názor, aj keď nebol v zákryte s tým, čo sa práve nosí. Niekoľkokrát v živote prežil vlastnú smrť, a tak využíval všetok čas, ktorý mu zostával, aby nám ponúkol širší kontext udalostí, ktoré sa nás bezprostredne týkajú, a vytiahol nás z našej pohodlnej, do seba uzavretej, populizmu nadšene načúvajúcej slovenskej pospolitosti. Aj v tom bola jeho úžasná vnútorná sloboda,“ dodala o Brankovi.

Pavel Branko sa narodil 27. apríla 1921 na palube lode, ktorou sa jeho otec vracal z vojnového zajatia. Brankovým rodným mestom sa tak stal Terst. Detstvo strávil na Hačave (dnes časť Hnúšte) a začiatkom 30. rokov sa rodina presťahovala do Bratislavy. Po štúdiu na gymnáziu na Grösslingovej ulici nastúpil s ambíciou stať sa leteckým konštruktérom na Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave. Štúdium prerušilo stíhanie za politickú príslušnosť a činnosť v protifašistickom odboji. Nasledoval dlhý pobyt vo vyšetrovacej väzbe. V prvostupňovom súdnom procese s „podvratníkmi“, ako ich označovala dobová tlač, padli dva rozsudky smrti, Brankovi sa ušlo doživotie. Vyššie súdy rozsudky zmiernili. Pred koncom vojny Branka odvliekli do koncentračného tábora v Mathausene, kde strávil tri mesiace.

Po vojne sa živil ako prekladateľ na voľnej nohe, popri tom od roku 1948 prispieval ako filmový publicista do Pravdy, Práce, Nášho filmu, Kultúrneho života, Smeny a ďalších periodík. Na rozpor ideálov komunizmu s praxou reagoval Branko istým typom „vnútornej emigrácie“. V rokoch 1952 – 1956 žil na samote vo Vysokých Tatrách a venoval sa iba prekladu. Po návrate do Bratislavy bol až do konca 60. rokov redaktorom časopisu Film a divadlo a prispieval aj do ďalších periodík. Ako jeden z prvých kritikov svoju pozornosť výrazne zameral aj na dokumentárnu tvorbu. V tomto období mu vyšli publikácie Slovenský krátky film 1945 – 65 (1965) a Karol Skřipský (1966). V rokoch 1968 – 70 viedol scenáristicko-dramaturgický kurz na VŠMU. Škola mu v