Režisérka a vizuálna umelkyňa Paula Ďurinová sa po roku znovu vracia na Medzinárodný filmový festival Karlove Vary (4. – 12. 7. 2025). Po minuloročnom uvedení celovečerného debutu Lapilli (rozhovor tu) v súťažnej sekcii Proxima bude mať v rovnakej sekcii premiéru jej nový dokumentárny film Neplatené voľno.
Tvoj film sa venuje úzkosti, ktorá sa zdá byť čoraz rozšírenejšou najmä medzi mladými ľuďmi. Prečo si sa rozhodla spracovať túto tému?
Film vyvstal z mojej osobnej skúsenosti s úzkosťou a depresiou a zároveň ma táto téma vždy zaujímala aj umelecky. Kľúčový moment, keď som sa rozhodla spracovať ju formou filmu, bola skúsenosť s vyhorením, ktorým som si prešla pred niekoľkými rokmi. Potrebovala som túto skúsenosť pochopiť v jej širšom kontexte. Začala som čítať rozličné eseje a ziny, ktoré kritizovali privatizáciu mentálneho zdravia a pozerali sa na jeho politické rozmery. Dovtedy som bola zvyknutá vnímať to, čo prežívam, ako niečo osobné, niečo, s čím sa musím vyrovnať sama. Zaujímalo ma, ako sa touto témou zaoberajú rozliční umelci a umelkyne, ktorých tvorba má kolaboratívny rozmer. V Berlíne som sa taktiež pridala k niekoľkým kolektívom, ktoré fungovali na pomedzí podpornej a diskusnej skupiny. Všetky tieto elementy ma inšpirovali k tomu, akým spôsobom pristúpiť k filmu.
Film nám neustále pripomína, že zdrojom úzkosti je najmä politická, ekonomická a sociálna situácia, v ktorej sa mnohí ľudia a spoločnosti nachádzajú. Bolo pre teba dôležité poukázať na to, že „epidémia“ úzkosti nie je problém individuálny, ale štruktúrny?
Chcela som vo filme zdôrazniť najmä ten proces, keď človek prechádza od svojej osobnej skúsenosti, ktorá je žitá v tichu a samote, k širšiemu kontextu, ktorý nachádza prostredníctvom zdieľania so skupinou ľudí. V jeden večer som sa stretla so svojou kamarátkou Elianou a tá so mnou zdieľala svoju nedávnu skúsenosť s vyhorením. Obe nás zaujímalo, ktoré aspekty našich skúseností môžu mať systémový podtext. Eliana teda vo filme podstupuje akúsi rekonštrukciu svojej osobnej skúsenosti, pričom v jej priebehu sa stáva súčasťou skupiny ľudí. Aj keď sa podoba projektu za posledné roky výrazne zmenila, vedela som, že chcem vo filme zachytiť, ako sa individuálna postava mení na kolektívnu a cez tento aspekt spoločne odhaľujú politické, ekonomické či sociálne podmienenie úzkosti, depresie či vyhorenia. V mojom filme ide najmä o život v neskorom kapitalizme, ktorý často vyžaduje nadľudské nasadenie a necháva nás v pocite, že keď tomuto tempu nestíhame, je to naše osobné zlyhanie.
Inšpiráciu som nachádzala v rozličných esejách zaoberajúcich sa tým, ako sa dá z kolektívneho objavenia štrukturálneho podmienenia úzkosti pozerať na mentálne zdravie viac z politického hľadiska. Z toho vyvstáva napríklad aj aspekt rezistencie voči systému, v ktorom žijeme, čím sa film tiež zaoberá. Viem, že úzkosť môže mať rozličné zdroje, no vo filme sa zameriavam vyslovene na tento aspekt. Zároveň bolo pre mňa veľmi dôležité, aby bol film o počúvaní, o akte počúvania skúseností ostatných.
Prechod od individuálnej skúsenosti cez zdieľanie a empatiu až ku kolektívnej akcii sa prejavuje aj vo výstavbe Neplateného voľna. Film je zreteľne rozdelený na viacero častí, pričom v jednotlivých častiach používaš aj odlišné formálne prostriedky a spôsoby rozprávania. Ako si nad výstavbou filmu a jednotlivými časťami uvažovala?
Prístup je sčasti výsledkom konkrétnej situácie. Keďže sme projekt na čas pozastavili kvôli práci na filme Lapilli, musela som po tejto pauze nájsť spôsob, ako sa s Neplateným voľnom znovu prepojiť. Pozerala som si zábery a znovu navštevovala miesta v Berlíne, ktoré niesli určité spomienky a boli pre mňa dôležité už na začiatku projektu. Začala som doslova pretáčať niektoré zábery z obrazovky, približovať ich, vytvárať nové kompozície. Uvedomila som si, že toto bol môj spôsob, ako sa po čase k projektu navrátiť. Filmom som chcela tiež vytvoriť istú pauzu, moment pozastavenia, ktorý nám dáva čas na spracovanie nahromadených skúseností, na ktoré možno v dennom živote nebol čas.
Spolu so strihačkou Deniz Şimşek sme sa inšpirovali repetitívnou či cirkulárnou povahou úzkosti alebo depresie – každá nová skúsenosť v sebe nesie spomienku na tú predchádzajúcu a zároveň očakáva tú ďalšiu. Pri strihu sme pracovali s touto myšlienkou cirkulácie a slučky. Diskutovali sme o konkrétnych obrazoch a ich významoch – a tým, že sme ich opätovne použili v rôznych častiach filmu v novej forme, sme integrovali túto pamäť minulosti a zároveň v priebehu filmu jasnejšie formovali aspekt niečoho, čo rastie. Pracovali sme s vrstvami veľmi realistického materiálu i s abstraktnými či nečitateľnými obrazmi – niečím, čo je skôr pod povrchom. Nechali sme tieto vrstvy bežať vedľa seba, vzájomne sa ovplyvňovať alebo sa miestami prelínať – a v určitých momentoch napríklad to, čo bolo dovtedy neviditeľné, dostáva jasnejšie kontúry a preberá kontrolu. Kolektívnu diskusiu v strede filmu sme tiež vnímali ako istý výrazný bod pozastavenia, po ktorom sa film akoby opätovne reštartuje, ale už s iným vnímaním, ktoré vyvstalo z tohto spoločného zdieľania.
Pri kombinovaní obrazov z mesta s osobnejšími prvkami som sa inšpirovala jazykom a temporytmom archívneho materiálu. Chcela som vytvoriť vlastnú interpretáciu kolektívneho, zdieľaného či fluidného archívu.
Film zachytáva taktiež protesty, ktoré sa nielen v Berlíne, kde žiješ, odohrávajú posledný rok a pol v súvislosti so situáciou v Gaze. Prečo bolo pre teba dôležité tieto protesty do filmu zahrnúť?
Film sa odohráva v Berlíne, ktorý sa za posledný rok a pol veľmi zmenil. Cítila som, že nemôžem túto realitu od filmu oddeliť. Na protestoch proti genocíde v Gaze sme pravidelne svedkami policajnej brutality a tieto obrazy sa stali aj každodennou súčasťou sociálnych médií. Keďže film hovorí o pamäti skúseností, tieto skúsenosti s bezprecedentnou policajnou agresiou sa stali súčasťou mestského priestoru. Zároveň som si pamätala diskusie, ktoré sme viedli s protagonistami o emócii hnevu, a vedela som, že tejto emócii chcem dať vo filme priestor – nazeraniu na hnev nie ako na niečo deštruktívne, ale sústredené a oprávnené.
V rámci konceptu znovunatáčania – výberu konkrétneho prvku alebo aspektu už existujúceho obrazu – som pracovala s nájdenými zábermi z protestov a nepokojov, ktoré zobrazujú ľudí bojujúcich spoločne, podporujúcich sa navzájom a nachádzajúcich metódy subverzie. V tomto procese postupne predefinovávajú mocenské dynamiky. V momente, keď je politicky a spoločensky okolo nás najmä deštrukcia, intenzívna práca s týmito zábermi mi dodala dôležitý pocit, že boj a aktivizmus majú obrovský zmysel, aj keď môžeme mať pocit, že sa pomyselná stena deštrukcie a agresie nedá prelomiť.
Rozhovor viedol Tomáš Hudák (Národné kinematografické centrum SFÚ).
Neplatené voľno
Súťaž Proxima
Projekcie:
5. júl | 18:00 | Kinosál C (Press & Industry)
6. júl | 16:00 | Městské divadlo
7. júl | 12:00 | Kino Čas
8. júl | 15:00 | Lázně III
9. júl | 11:30 | Kinosál B
9. júl | 16:00 | Kinosál C (Press & Industry)
