Jakub Viktorín je úspešný slovenský producent mladšej generácie, ktorý so svojou spoločnosťou nutprodukcia stojí za filmami ako Obeť (r. Michal Blaško, MFF Benátky 2022), Tonko, Slávka a kúzelné svetlo (r. Filip Pošivač, MFAF Annecy 2023), Milý tati (r. Diana Cam Van Nguyen, FF Locarno 2021) alebo Samota (r. Ninna Pálmadóttir, MFF Toronto 2023). Je absolventom programov Producers on the Move či EAVE a je tiež zakladateľom a riaditeľom networkingovo-vzdelávacieho podujatia Visegrad Film Forum, ktoré sa každú jar koná v Bratislave. Na Berlinale má premiéru dokumentárny film Ešte nie som, kým chcem byť režisérky Kláry Tasovskej, ktorého je koproducentom.
Prečo si sa rozhodol vstúpiť do tohto projektu, čím ťa zaujal?
Rozhodnutie sa dá rozdeliť na dve časti. V prvom rade to bola predchádzajúca práca producenta Lukáša Kokeša a režisérky Kláry Tasovskej. Dokumentárne filmy nie sú v rámci portfólia našej spoločnosti prioritou, ale práve filmy, ktoré Klára a Lukáš vytvorili doteraz, ma motivovali spolupracovať s nimi. Druhým, a rovnako dôležitým, dôvodom je hlavná protagonistka a celá téma filmu. Libuše Jarcovjáková je skvelá rozprávačka, ktorá otvára aj veľmi osobné, niekedy až bolestné, témy s univerzálnou platnosťou. Vysvetľuje svoje odmietnutie role matky, interrupciu, vzťah k otcovi a matke, hľadanie vnútorného útočiska v exotike sociálnej periférie, prieskum sexuálnej identity alebo zmierovanie sa s nezvratným vädnutím vlastného tela. Všetky tieto vrstvy tvoriace príbeh rozprávaným cez celovečernú koláž fotografií našej protagonistky vytvárajú unikátny film, ktorý môže osloviť aj diváka za hranicami špecifického festivalového publika, pokiaľ bude otvorený skúsiť niečo nové.
Prečo je podľa teba Libuše Jarcovjáková zaujímavou fotografkou a protagonistkou dokumentárneho filmu?
To, prečo je zaujímavou fotografkou, je výsledok jej práce a toho, ako vie byť zaujímavá pre publikum a návštevníkov jej výstav, alebo čitateľov jej kníh. Klára si ju vybrala za protagonistku svojho dokumentárneho filmu najmä preto, aký život sama Libuše viedla a ako ho má silne prepojený so svojou tvorbou. Veľmi dôležitým elementom je Libušina úprimnosť a otvorenosť v rámci jej života a tvorby.
Film do veľkej miery zobrazuje život v Prahe za železnou oponou v 70. a 80. rokoch. Ako takýto film podľa teba môže prehovárať k súčasnému slovenskému i medzinárodnému publiku?
Myslím si, že pri tomto filme môže hrať zásadnú rolu výrazne komunikovaná snaha prijať seba samého takého/takú, aký/aká som, bez ohľadu na konvencie krásy a úspechu. Príbeh Libuše rozpráva o odvahe ísť s kožou na trh, o odvahe sa doslova obnažiť, exponovať sa – pred sebou, rodinou, divákom. Rozpráva o odvahe byť iný, byť inou. Nehanbiť sa.
S producentom Lukášom Kokešom pracuješ aj na ďalších dvoch filmoch – Letná škola 2001 (r. Dužan Duong) a Velvet Generation (r. Ivana Hucíková). Vieš tieto projekty priblížiť a povedať, v akom sú štádiu?
Letná škola 2001 aktuálne vošla do štádia strihu a postprodukcie. Podľa toho, ako bude postupovať kreatívny proces, sa budú môcť diváci pripraviť na tento film v druhej polovici tohto roka, alebo v roku 2025. Dokumentárny film Velvet Generation je v štádiu financovania produkcie a už prebiehajúceho rešeršného nakrúcania, takže na tento film si budú musieť diváci ešte počkať.
Ešte nie som, kým chcem byť
Berlinale Panorama
Projekcie:
18. február | 16:30 | Kino International (preméra)
19. február | 21:30 | Cubix 8
20. február | 18:30 | Cubix 5
24. február | 22:00 | Zoo Palast 2
