Tereza Nvotová je úspešná slovenská režisérka, ktorá nakrútila filmy ako Svetlonoc (Zlatý leopard v sekcii Cineasti del presente na FF Locarno 2022), Špina (svetová premiéra na MFF Rotterdam 2017) či Mečiar (svetová premiéra na MFDF Ji.hlava 2017). Momentálne pripravuje minisériu Naši ľudia, ktorá získala na tohtoročnom Series Mania Forum cenu pre najlepší projekt, a celovečerný hraný film Otec v produkcii Veroniky Paštékovej zo spoločnosti Danae Production. Práve tento projekt sa predstaví v rámci prezentácií pripravovaných filmov Goes to Cannes.
Film Otec je inšpirovaný skutočnou udalosťou, keď otec nechtiac spôsobil smrť svojho dvojročného dieťaťa. Čím vás tento prípad zaujal, ktorý aspekt tohto skutočného príbehu ste chceli vo filme primárne preskúmať?
Keď som tento príbeh počula prvýkrát, a zároveň zistila, že vôbec nie je ojedinelý, nevedela som si ho vo filme ani predstaviť. Zdalo sa mi, že by to bolo pre publikum neúnosné. Nevedela som naň však prestať myslieť. Nie kvôli samotnej tragédii, ale kvôli tomu, že to, čo sa stalo, nabúralo nejaký základný princíp, ktorému všetci tak nejak veríme. Máme pocit, že keď budeme hrať v živote férovú hru, nič zlé sa nám nemôže stať. Že katastrofy sa dejú, len keď spravíme veľkú chybu. Zabudnúť dieťa v aute samozrejme chyba je, no podľa vedeckých výskumov je to chyba, ktorá je zabudová v mozgoch nás všetkých. Tí, ktorým sa to nestalo, majú v podstate len šťastie.
To, že sme všetci potenciálni vrahovia vlastných detí, mi vyrazilo dych a zároveň to vo mne vyvolalo obrovskú empatiu s otcom, ktorému sa to skutočne stalo. Preto som sa nakoniec rozhodla urobiť subjektívny film, v ktorom divák prežije, aké je to byť človekom, ktorý sa stane obeťou svojho vlastného mozgu. Budem rada, keď bude náš film provokovať diváka k vlastným úvahám, ale najviac by som si priala, aby ľuďom otvoril srdce, aby sme prijali svoju krehkosť a nedokonalosť a nerobili nad sebou, ani nad ostatnými rýchle súdy.
Dej filmu sleduje predovšetkým následky tohto nešťastia. Zameriavate sa skôr na prežívanie otca alebo na spoločenský rozmer tohto pomerne silne medializovaného prípadu – do akej miery váš film uvažuje aj o vine, treste či empatii?
Film začína v deň tragédie, sleduje život otca z jeho perspektívy tesne pred a niekoľko mesiacov po tragédii. Ten ultimátny bod zlomu, ktorý vám navždy zmení život, je fascinujúci hlavne v tom, že sa stane počas úplne bežného dňa. Téma viny a trestu je v tomto príbehu samozrejme ústredná, no napríklad scéna súdu je pre mňa dôležitá hlavne zo subjektívneho pohľadu otca, ktorý je voči rozsudku apatický a jediné, na čom mu záleží, je to, či ho odsúdi jeho manželka. Verejnosť, či už ide o médiá alebo susedov, vo filme funguje ako súčasť sveta, v ktorom je otec najprv plne integrovaný, no po tragédii je z neho vyvrhnutý do prázdnoty. Jedinou kotvou je preňho manželka, ktorá je však ťažko zasiahnutá stratou dieťaťa a potrebuje nájsť vlastnú cestu späť k životu.
Film bol nakrútený vo veľmi dlhých záberoch. Prečo ste si zvolili takýto postup?
Umožňuje to väčšie stotožnenie sa s hlavnou postavou. Ale to nie je všetko – v dlhých záberoch plynie čas inak, ako pri rozstrihaných scénach. Divák má pocit väčšej autenticity, pretože mu režisér zdanlivo neurčuje, na čo sa má pozerať. Zároveň sa cez tieto dlhé zábery vieme dostať do otcovho vnútorného sveta, ktorý v ťažkých momentoch prechádza disociatívnymi stavmi. Všetci poznáme pocit, keď sa na seba pozeráme akoby zvrchu, alebo keď myšlienkami odídeme z reality. Ak sa vo filme používa konvenčný spôsob s prestrihmi, tieto momenty podľa mňa pôsobia ťažkopádne. V jednom zábere sa vonkajšia a vnútorná realita spája prirodzene, lebo sme zvyknutí pozerať sa na svet vlastnými očami.
V akej fáze sa projekt momentálne nachádza, kedy bude dokončený?
Momentálne máme nakrútenú druhú polovicu filmu, ktorá sa odohráva v zime, v júni nakrútime tú prvú. Hneď potom začneme s postprodukciou a film by mal byť hotový na začiatku budúceho roku.
Otec
Goes to Cannes – Tallinn Black Nights
Prezentácia:
18. máj | 14:00 | Palais K
