Andrea Szelesová je slovenská režisérka a animátorka. Na VOŠ Václava Hollara vytvorila svoj prvý animovaný film Malady, následne v štúdiu pokračovala na FAMU, kde zrežírovala filmy Mon Ami, animovaný dokument 19 20 18 či bábkový film Afternoon Tea. Štúdium ukončila filmom Sestry, ktorý mal premiéru v roku 2021 na Medzinárodnom festivale animovaných filmov v Annecy. Titul bol uvedený na viac než 60 festivaloch v 30 krajinách a získal viaceré ocenenia, vrátane ceny za Najlepší slovenský krátky animovaný film na Medzinárodnom festivale animácie Fest Anča. Ako animátorka sa podieľala na celovečernom filme Michaely Pavlátovej Moja afganská rodina a na televíznych seriáloch Čtyřlístek a Rychlé šípy. S Andreou Szelesovou sme sa rozprávali pri príležitosti svetovej premiéry jej najnovšieho filmu En, ten, týky! v súťažnej sekcii Generation Kplus na 76. ročníku Berlinale.
Film En, ten, týky! je vizuálne sýty a plný dynamickej akcie, najmä v scénach odohrávajúcich sa v „škôlke“ na gréckom Olympe. Ako ste pri rozprávaní príbehu hlavnej postavy Yiosa, syna gréckeho boha Hélia, uvažovali nad tým, aby bol zrozumiteľný aj pre najmladších divákov?
Scenár filmu prešiel pomerne dlhým obdobím vývoja, najprv v konzultácii s dramaturgičkou Štepánkou Ansorge a psychologičkou Petrou Hackerovou a následne detailnou prácou v rámci CEE Animation Workshop. Rovnako ako pri mojom predchádzajúcom filme Sestry som usilovala o to, aby film fungoval na viacerých rovinách, a teda aby ho mohli pochopiť všetci diváci po svojom. Verím, že základ filmu – Yiovo vyčlenenie z kolektívu a usilovná snaha sa doň dostať – je jednoduchý a čitateľný. Je podporený jasnými emóciami postáv, vizuálnym vyobrazením Yiovej žiary (bariéry medzi ním a ostatnými deťmi), či práve opakujúcimi sa situáciami, kde sa Yiovi v dosahovaní cieľa nedarí.
V ďalšej rovine potom fanúšikovia gréckej mytológie určite objavia odkazy na rôzne mýty, no pre mladých divákov sme zvolili hlavné postavičky, ktoré sú vizuálne silné – napríklad Medúzu či Kyklopa.
Jemnejšie detaily zápletky utkvejú skôr v podvedomí. Yios vďaka novému kamarátovi zo Zeme zistí, že jemným dotykom dokáže regulovať svoje výbušné emócie. No zázračne sa zo svojej inakosti “nevylieči”. Jeho žiara v závere filmu opäť vybuchuje, no teraz už pozná spôsob, ako si v takej situácii pomôcť. Tieto detaily sú pre mňa dôležité, keďže menia naratív, ktorý vnímam u detských filmov ako stereotypný.
Ako perličku na záver ešte dodám, že našim najmladším testovým publikom je trojročná dcérka producentky, ktorá si dodnes rada zaspieva pesničku z filmu.
Ako uvádzate, film sa po vizuálnej stránke inšpiruje gréckou mytológiou a tiež minojskými freskami. Čím vás oslovila estetika gréckej civilizácie a čo bolo prvotným impulzom: samotný námet filmu alebo fascinácia touto vizualitou?
Z otázky, či bolo prvé vajíčko alebo sliepka, u nás víťazí samotný Yios. Zrodil sa v mojej hlave len ako osamelý chlapček so slniečkom na hlave, a postupne sa k nemu prirodzene naviazal jeho príbeh, jeho mytologický pôvod a vizualita jeho sveta.
Minojské umenie ma zaujalo už počas prvých rokov štúdia umenia, ešte predtým, než som sa dostala k animácii. Uchováva v sebe istú živosť – či už v tvaroch alebo v sýtej farebnej palete, ktorá je pre animáciu ako stvorená. Atraktívna bola pre mňa aj ornamentálna rovina tohto umenia, keďže ornamentálnosti vo svojej tvorbe často neviem odolať. Možnosť hrať sa s až plochou grafickou vizualitou a zároveň neprelomiť ilúziu života považujem za jednu zo silných stránok animovaného filmu.
Ako inšpiráciu by som ešte zmienila film Syn bielej kobyly od Marcella Jankovicsa z roku 1981, ktorý sme spolu s producentkou mali to šťastie vidieť na veľkom plátne na festivale v Annecy. Spracúva mytológiu jedinečným evokatívnym, atmosferickým a silným grafickým spôsobom, ktorý miestami možno až premáha zmysly, no určite ponúka nezabudnuteľný zážitok.
Po spomínanom krátkom animovanom filme Sestry (2021) ide už o vašu druhú spoluprácu s producentkou Kristinou Husovou (Pure Shore, Cinepoint). Ako by ste opísali váš proces pri nastavovaní spoločnej vízie?
S Kristinou máme veľa spoločného v prístupe k práci, kde je naša dôkladnosť niekedy až komická, naša snaha vydať zo seba to najlepšie, čo dokážeme, je (bohužiaľ? či našťastie?) neutíšiteľná.
Jedna v druhej nachádzame dôveru, a pri tomto filme, ktorý bol pre nás obe prvým profesionálnym animovaným filmom vytvoreným po štúdiu, sme spolu zdieľali okrem kreatívnych a dramaturgických rozhodnutí aj producentskú zodpovednosť. Myslím si, že obe sa usilujeme vytvárať kvalitné filmy, s presahom, odkazom, bez snahy držať sa trendu či prúdu, a vo výsledku hlavne citlivo úprimné.
Mohli by ste priblížiť zvolenú techniku 2D animácie a opísať, ako prebiehala spolupráca s animačným tímom pri pretavovaní vašej režijnej vízie do výslednej podoby filmu?
Animačnou technikou filmu je z najväčšej časti ručne kreslená animácia, tvorená vo vektorovom programe, ktorý zároveň umožňuje využiť jednoduché aspekty plôškovej animácie. Mohli sme si tak pomôcť napríklad posúvaním elementov, napríklad hlavy či Yiovej žiary, v momentoch, keď ich nie je potrebné prekresliť. Takúto efektívnosť sme si však “vybalansovali” rôznymi komplikáciami, napríklad rôznofarebnou linkou.
Špecifické pre film sú taktiež animované textúry a polopriehľadná linka, ktoré som ako vlastnú techniku vyvíjala už pri predchádzajúcich filmoch. Animácia textúr pomáha uchovať postavy živými, a priehľadnosť liniek vytvára zaujímavý efekt “maľovanej” línie, ktorá evokuje ťahy štetcov na keramike či freskách.
Paradoxne bolo potrebné tím animátorov brzdiť, keďže štýl pohybu postáv je umiernený, menej gumený než napríklad u klasickej Disney 2D animácie. Tím sa skladal z animátorov slovenského a českého pôvodu a spolupráca prebiehala výlučne online, no v duchu stálej komunikácie a blízkej individuálnej spolupráce s každým animátorom.
Už spomínaný film Sestry mal od svojej svetovej premiéry v roku 2021 na festivale v Annecy úspešnú festivalovú cestu. Zdá sa, že podobný osud čaká aj En, ten, týky!, ktorého festivalový život začne už o pár dní na Berlinale. Čo pre vás znamená účasť na týchto prestížnych podujatiach?
Pre mňa ako tvorcu bol festivalový život Sestier kľúčový. Po silnom pracovnom vyhorení počas završovania štúdia som totiž na vlastnej koži zažila naplnenie vízie, s ktorou tento film vznikol. Jeho hlavným cieľom – a spôsobom, akým som obhajovala silne alegorický príbeh – bolo vytvoriť film, v ktorom divák dokáže nájsť odraz vlastného života. Po premietaniach filmu ma oslovovali samotní diváci z obecenstva a rozprávali mi svoje osobné príbehy, ktoré vo filme videli odrzkadlené. Vytvorilo to pre mňa priamy kontakt s divákom na úrovni, v ktorú som ani nemohla dúfať. En, ten, týky! tentoraz cieli na detského diváka a otvára ďalšiu bránu. Bude to úplne nový zážitok, ktorého sa neviem dočkať.
Festivaly sú zároveň jedinečným priestorom stretávať ľudí z brandže, rozšíriť si profesný obzor, načerpať inšpiráciu či feedback. A hlavne pre krátke filmy predstavujú nenahraditeľný a často jediný priestor, kde sa dočkajú širšieho publika.
Keďže je náš film určený pre deti a neobsahuje dialógy, bude zaujímavé sledovať, na ktoré festivaly a do akých sekcií bude zaradený. Okrem festivalov sa tentoraz chceme zamerať aj na ďalšie sféry a platformy, ako televíziu či kinoprojekcie v pásme s ďalšími filmami alebo ako predfilm. Film zastupuje prestižná spoločnosť Miyu Distribution, verím teda, že je v dobrých rukách.
Rozhovor viedla Barbara Nováková (Národné kinematografické centrum SFÚ).
En, ten, týky!
Generation Kplus
Projekcie:
18. február | 9:30 | Zoo Palast 1 (svetová premiéra)
19. február | 10:00 | Zoo Palast 2
20. február | 13:15 | Cubix 6
21. február | 10:00 | Zoo Palast 2
22. február | 15:45 | Filmtheater am Friedrichshain
